,,Ale nie!“ skríkla som, ,,to snáď nie je možné!“ V hlave mi zúfalo vírili myšlienky, ktoré sa nedali spojiť do súvislých viet. Áno. Zabudla som na sloh. Dva mesiace som naňho kašlala, a teraz… Čistá katastrofa. Ďalší hektický deň v mojom hektickom živote. Volám sa… Vlastne…to radšej nepoviem, nerada o sebe toto prezrádzam. Ale mám štrnásť rokov. Prečo je môj život hektický? Moji rodičia sa pred dvomi rokmi rozišli. Mama si odvtedy nevie nájsť stabilnú prácu. A tak sa o väčšinu účtov a o moju sestru starám ja sama. Ja viem znie to ako z nejakej telenovely. No…aj taký ľudia sú.
Toto je vďaka Bohu posledný rok na základnej! Už sa teším, že ksichty mojich spolužiakov už pravdepodobne nikdy neuvidím Naša trieda má skvelý kolektív, ale ja doňho akosi nezapadám. Radšej sa držím v úzadí, aj keď som vlastne veľmi múdra. Nemám rada nechcenú pozornosť, aj keby bola kvôli mojej inteligencii. Zrazu som sa strhla na zvuk môjho mena. Učiteľka na mňa podozrievavo pozerala, a vtom som si spomenula……zabudla som ten sloh!!!! Našťastie mám veľmi veľkú predstavivosť, tak snáď mi to prejde. V tom sa začalo všetko triasť. A bolo ticho. Bola som tam len ja. Začula som zvláštne zvuky. A tam som stála ja. Kruhy pod očami kvôli sestrinej chorobe, a vstávaniu kvôli teplotám a strapaté vlasy. Na seba som čas nikdy nemala. A vedľa som bola ja spred štyroch rokov. Úsmev na perách. Moja malá sestrička v mojich rukách a rodičia šťastní vedľa seba. A vtom ma prepadol hnev. Smútok. Frustrácia. Prečo ja? Prečo sa ja musím starať o to, čo moja mama nedokáže? Prečo sa nemôže vzchopiť? Prečo by som si radšej nemohla užívať ako moje spolužiačky – chodiť po nákupoch a smiať sa pri káve? Môj život je proste hrozne nefér. Vtom sa moje staré šťastné ja rozplakalo, kvôli hádke medzi rodičmi, ktorá po tej úžasnej scénke nasledovala. Naopak, môj súčasný odraz, sa žiarivo usmial, na obrázok, ktorý mi priniesla sestra zo škôlky. Vtom som si uvedomila jednu vec. Že som vďačná. Som vďačná za môj život. Za moju sestru. Za mamu, lebo viem, že sa snaží. Za všetko čo mám, som vďačná. Nemám prečo závidieť. Možno nemám s mamou taký vzťah, aký by som chcela, ale mám mamu. Možno nie som taká krásna ako moje spolužiačky, ale som múdra, a mám v hlave aspoň nejaké mozgové bunky. Vtom sa mi zatočila hlava.
A otvorila som oči.