V srdci dažďa
Dážď už tancuje na strechách,
klope na okná ako hosť.
Poskakujú perly na cestách,
robia dobrú spoločnosť.
Dážď šepká tichú pieseň,
ktorá srdce rozžiari.
Mihá sa ako tieň,
ako vietor zavelí.
Kvapky stekajú po lícach,
ako dotyky zhora dané.
Vietor nesie ich na krídlach,
ako sny, čo sú nám známe.
Život v daždi nie je sivý,
je farebný v tichej zóne.
Nie je smutný, len hlboký,
ako pieseň v mólovom tóne.
Ulice sa v striebre ligocú,
každý kameň zažiari.
Vyťahujú spomienku tajomnú,
ktorá opäť zažiali.
V kalužiach sa zrkadlia,
naše pravé tváre.
Každú lož odhalia,
aj všetko, čo len hráme.
Svet sa vôkol topí v daždi,
kvapky sú jemné dotyky.
Skúsiť to môže každý,
lásku kvapiek zacítiť.
Za tichom
Na Zemi, kde tŕne kvitnú miesto kvetov,
kde pravda často padá na kolená.
Radšej sa skryjem do iných svetov,
kde niet tŕnia, len prázdnota tichá.
Tu ľudia bojujú v tichých vojnách,
s úsmevom ostrým ako meče z ocele.
Ťažko je chodiť po nohách,
keď to nie je o dôvere.
Chcem odletieť na Pluto,
tam kde neznie žiaden tón.
Tam kde nie je kruto,
ticho má vlastný trón.
Je to klam, ktorý objíma,
len aby si nakoniec pocítil chlad.
Ak sa myseľ zasníva,
prepichne srdce ostrý ľad.