Balada o hladine
Zovretý v karpatskom náručí,
kráse každý sa naučí,
len nedlhou prejde cestou,
leží malebné tam mesto:
to meno z hôr sa ozýva,
Senec sa ono nazýva.
Môže človek kráčať kdesi,
z každej strany má len lesy,
vítajúce návštevníka,
ktorý do ich hlbín vniká.
Rozliehajú sa tam vody,
šíre, jazyk zvú na ódy,
i slnce, mocné za biela,
si nocou na nich ustiela.
A kde slnca svit spočína,
biedne narieka dievčina:
jej oči v žiali tom večnom,
plač pri jazere slnečnom.
Do tej sa vody leje slaná,
smutná, ženským okom daná,
pohľad na hladinu vodnú,
zmýšľa, či sa odovzdá dnu.
Riasi sa ona, hladina,
žene zračí sa vidina,
že hľadí na ňu, hľadí späť,
akýsi chlap, dáky to kmeť –
premeriava si ju chlípne,
lačným okom na nej lipne.
Sluch jeden väčší jak druhý,
aj oči sťa iné druhy –
privreté a otvorené,
sestry, veru, podarené.
Bradavice zdobia vrásky,
čo Boh dal mu miesto lásky,
vlasy – zelené to zdrapy,
nechty – polámané drápy.
Pustí z hlavy utopenie,
iba hrôza sa v nej ženie,
zhnusene sa nad ním týči,
plieska rukou obraz, kričí:
„Ideš ho, ty vodník špatný!
Zízaš na mňa, papľuh mátny,
zo mňa ti tak visia gamby?
Nemáš v sebe kúska hanby?!“
Jemu hrozná maska v tvári,
skrúti sa na horšiu, vari,
čosi zlostné sa v nej zhýba,
veď on jej chcel pomôcť iba!
A toto on má za milosť,
tá dievka nemá žiadnu cnosť,
ba on jej chcel zahnať chmáry,
utrieť slzy ladnej tvári…
Uvidíš ty, dievka, dáma,
za to si ty môžeš sama,
na zlé časy sa ti zmráka,
osud hrozný teba čaká!
A no už vtedy, v tej chvíli,
oči dievčiny dožili,
vodník chytil ju za ruku,
mizne v hladine bez zvuku.