Je ťažké byť sám sebou?
(Úvaha)
V lese plnom predsudkov, očakávaní, strachu a medziľudských vzťahov sa dá ľahko stratiť. Dokážeme sa v ňom zorientovať a zachovať si svoju inakosť?
Predsudky. Mohutné, ale staručké stromy, ktoré sprevádzajú pri vstupe do lesa každého jedného z nás. Otázkou je, či mám záujem pozastaviť sa pri nich. Ako prvé si pozornosť získajú ich unikátne plody. Bobule všemožných tvarov a farieb, ma svojím neodolateľným vzhľadom lákajú ochutnať. Nie je bežné, aby niečo tak vábivé rástlo takto nízko. Hneď na dosah ruky. Nenechám sa presviedčať dlho a pokušeniu podľahnem jedným hryzom. Ústa mi spočiatku zaplní nevýrazná chuť. Chuť, ktorá vôbec nezodpovedá veľkolepému vzhľadu. Myseľ mi zaplní množstvo náhlych negatívnych názorov o ľuďoch, skupinách alebo javoch, ktoré nepoznám. Sú mi poskytnuté prvoplánové odpovede na doteraz nezodpovedané otázky. Odhadované predpovede, ktoré vďaka príťažlivému vzhľadu neviem prestať prijímať.
Pri plodinách takto jednoducho dostupných ignorujem každé sústo poznačené kyslým tajomstvom. Dychtivo hltám bobuľu za bobuľou, až kým sa kyslosť nestane nepopierateľnou. Dobehne ma v sprievode pocitu viny a váhy mojich činov. Po čase ľahkomyseľného skúšania čelím následkom. Uvedomeniu, že aj keď ma ovocie zasýtilo, boli to iba prázdne kalórie. Bezvýznamné výplne, ktorým som pridala na hodnote, aby som sa zbavila neznalosti. Postupne zistím, o koľko príležitostí som sa pripravila tým, že som sa snažila všetko a všetkých zaškatuľkovať do istých kategórií. Že vlastnou vinou som prišla o vzťahy s ľuďmi, ktoré ani nestihli začať. No najmä pochopím, čo som spôsobila im. Ako veľmi som ranila a ublížila takmer bezdôvodne.
S odhodlaním napraviť chyby, ktorých som sa dopustila, s motiváciou ostať samým sebou sa chystám tieto dreviny opustiť. No ešte predtým v diaľke zbadám ďalších a ďalších ľudí omámene upierať zrak na zlomyseľné plody. Odrazu ich oči pristáli na mne. S pohľadom stále upreným na mňa sa aj oni načahujú po trpko-sladkej pochúťke. Zasiahne ma silná vlna jedovatých predsudkov o mne samej. Predsudkov, ktoré boli teraz ponúknuté druhej strane. Predtým, ako si pustím predsudky k telu. Predtým, ako ma názory druhých zasiahnu. Predtým, ako svetu dovolím zmeniť ma, odídem. Dištancujem sa od stromov predsudkov aj fyzicky, aj mentálne. Ich skazenosť ma nasleduje ešte ďaleko, kým ma neupútajú nové stromy.
Očakávania. Hustý, ale nízky strom prekypujúci množstvom lístia. Jeho korunu zdobia sýtozelené listy s výraznou žilnatinou. Akonáhle podídem bližšie, všimnem si kôpku vyschnutých listov obkolesujúcu kmeň. Tieto sú sfarbené odtieňmi od oranžovej po hnedú, zjavne odstrihnuté od živín z koreňov už príliš dlho. K spadnutému lístiu sa po chvíli pridá ďalší list, na ktorom si všimnem niečo nezvyčajné. Keď sú listy ešte súčasťou stromu, dokonca ešte počas pádu, sú stále zelené. V momente, keď pobozkajú líce trávy, náhle zmenia sfarbenie. Padá ďalší list. Po chvíli vnútornej vojny je víťaz jasný, a tak list chytám do dlane. Ako šíp ma zasiahne požiadavka od mojej kamarátky. Krátky, ale ostrý útok jej očakávaní odo mňa. Chytám ďalší, tentokrát vidím, čo odo mňa vyžadujú moji rodičia. Siaham po liste za listom, vnímam očakávania druhých. Nábor listov narastá na intenzite, a preto sa mi listy v náručí začnú šmýkať. Jeden okúsi tvrdosť zeme a okamžite vyschne. Moju hlavu už viac netrápi, čo odo mňa očakáva moja škola. S chuťou nechám padnúť niekoľko ďalších listov.
To už mojím smerom letí list priamo z vrcholu koruny. Jeho dlhá cesta mi ponúka dostatočnú časovú rezervu, takže ho bez problémov chytím. Zahltí ma niečo celkom nové. A predsa celkom známe. Mám dočinenia s mojimi vlastnými očakávaniami. Zasiahol ma cieľ stanovený mnou. Ani sa nestihnem spamätať a z miesta stromu, ktoré je najbližšie k nebu, sa odtrhne ďalší list. Jeho dráha letu však nezahŕňa aj mňa. Letí tak, aby pristál ďaleko odo mňa. Bez okolkov mierim za ním. Aj keď som diaľku medzi mnou a stromom zväčšila, list mi pristál na dlani. Okúsila som ďalšie vlastné očakávanie. S myšlienkou ďalšieho skúmania stromu som k nemu podišla bližšie. Lenže ďalší list z hornej časti koruny padá a jeho pristátie ma od stromu opäť vzďaľuje. Takmer nestihnem list schmatnúť a už letia nové. Každý jeden ďalej ako ten predošlý. Vtedy si uvedomím ten symbol. Tieto listy ma posúvajú ďalej. Moje vlastné očakávania ma posúvajú ďalej. Pri tomto strome sa zjavne nemám dlho zdržať, a preto postupujem hlbšie po ceste, ktorú stanovili listy.
Cestička vedie hlbšie do lesa, tam kde slnečné lúče nesiahajú. Na tele ma pošteklí chladnejší vánok, signalizujúci prechod do temnejšej časti lesa. Niekde v okolí zachrapčí konár a vtedy si všimnem, kde som. Obkľúčili ma obrovské ihličnaté stromy, ktorých dlhé prsty siahajú tesne nad moju hlavu. Strach. S každým zafúkaním sa mi o korunu hlavy obtrie drsný pazúr prírody, znásobujúci zimomriavky na mojej chrbtici. Spomedzi ťažkých ihlíc zahliadnem kúsok krásneho sýto oranžového kvetu. Kvitne v spoločnosti mnohých ďalších, pričom každý žiari svojou pôvabnou farbou. Pohnem sa v snahe vykročiť za nimi, ale strom mi to nedovolí. Takmer akoby mi bránil v tom, aby som zažila niečo nádherné. Zakazuje mi vyjsť z jeho zovretia. Jeho konáre sa okolo mňa stiahnu väčšmi ako doteraz, miesta na pohyb mám čoraz menej.
Kvetiny som stratila z dohľadu, ale objavilo sa niečo nové. Niekto nový. Prerastená včela, ktorá letí naprieč všetkými prekážkami rovno za mnou. Bez ťažkostí sa zmestí cez malú škáru, ktorou ju pozorujem, ak mi bude chcieť ublížiť. Maličké krídla ju nesú rýchlejšie, ako by som chcela. Odrazu je priamo predo mnou. Prudko zavriem oči, s nervami prijímam všetko, čo bude nasledovať. Bzukot indikujúci jej pohyb ustane. Po chvíli ticha ho opäť začujem, tentokrát omnoho ďalej. Opatrne otvorím oči, ale nevidím nič. Dierka, cez ktorú som pozorovala včelu je preč. Zaplátaná konármi stromu. Ochránil ma. Strom, ktorý mi bráni v tom aby som si užila radosť z úchvatných kvetov je ten istý strom, ktorý ma stráži pred nebezpečenstvom včely. Strach mi nedovolí vyskúšať chuť mnohých pozitívnych zážitkov, ale ani tých negatívnych. Strom uvoľní mreže okolo mňa, a tak s vďačnosťou opúšťam ihličnatú klietku.
Po niekoľkých krokoch, les opäť nadobudne teplý nádych. Lúče slnka žiaria aj cez koruny stromov, nútia ma cítiť niečo nové. Dreviny okolo mňa už nedokážem označiť jedným slovom. Nemôžem ich opísať rovnakým názvom, pretože každá z nich je iná. I keď nie tak celkom. V strede tejto časti sa týči nápis. Medziľudské vzťahy. Vedľa tabule sedia tisícky malých rastliniek v plastových kvetináčoch. Zohnem sa na ich úroveň, aby som na ne lepšie videla. Všetky sú rovnako veľké. Rovnako zelené. Rovnako vzpriamené. Sú to sadenice stromov. Malé priesady, ktoré čakajú, ako sa k nim zachovám. Neďaleko od nich je mnoho nádob na polievanie. Každá naplnená tým istým množstvom vody. Na druhej strane ležia vrecia zeme. Veľa druhov pôdy, rozdielnej kyslosti. Vedľa sa nachádzajú vedrá naplnené hnojivom od výmyslu sveta. Sadu na starostlivosť kompletizujú lopaty, rýle a kliešte, ktoré sú zoskupené na kraji. Už to chápem.
Každý z nás má k dispozícii rovnaký zárodok rovnakej dreviny. Som poctená možnosťou výberu v oblasti zalievania, hnojenia a rastu. Rozhodnutie je však len na mne. Záleží odo mňa, či bude strom vysoký, či nízky. Hustý alebo riedky. Zdravý či nezdravý. Všetci máme rovnakú štartovaciu čiaru, ale žiadnu príručku. Nevideli sme predlohu ani to, ako má výsledok vyzerať. Neexistuje zlé alebo dobré pretože toto je o nás. Medziľudské vzťahy nemajú a nikdy ani nebudú mať jednotnú podobu.
Začujem smiech. Jeho zdrojom je malý chlapec, ktorý s hrdosťou obdivuje svoj strom. Siaha vysoko do výšky, ale strihaním je upravený do štíhlej podoby. Obdivuhodný strom. Naľavo od neho je staršia pani, ktorá odsudzujúco hľadí na hlasné chlapča. Jej drevina je výrazne nižšia, zato unikátne hustá. Obdivuhodný strom. O niečo ďalej je chlap v zrelom veku, ktorý takmer zahanbene polieva svoj menší stromček. Obdivuhodný strom. Do ruky vezmem maličkú priesadu, nájdem pre ňu miesto a zasadím si ju. Koľko vody, zeme ani ktoré hnojivo som použila, to vám neprezradím. O svoje medziľudské vzťahy sa starám tak, ako mi príde najvhodnejšie a najsprávnejšie. Presne tak budem spokojná. Po chvíli obdivovania môjho výtvoru sa vyberiem z lesa von.
Cesta žiadnym lesom nie je jednoduchá. Táto nie je výnimkou. Stromy, ktoré v tomto lese rastú, nás nútia venovať im pozornosť. Pýtajú si náš čas. Pokojne ho predsudkom, očakávaniam, strachu aj medziľudským vzťahom doprajme, ale sústreďme sa na cieľ. Nenechajme sa ovplyvniť, aj keď je to ťažké. Je ťažké byť sám sebou. Ale stojí to za to. Bola by škoda vzdať sa samého seba.