Básnik a báseň
I básnik musí vyrásť.
Po rebríku
svojich pokusov a omylov.
A ladiac starú harmoniku,
raz vyladí ju
(a usmeje sa podchvíľou).
Veď čo je báseň?
Studňa.
Raz napustená slzou,
raz olovom.
Pochoduje slovo za slovom,
ako keď padajú
listy stromov v jaseň…
báseň…
Tak vojdi do nej a žasni,
ako sa stretá
u Boha i v básni
všetka tá Múdrosť sveta…
Zrodil sa život
V dusne jak pred búrkami,
v teple sťa v hniezdach vtákov,
pod nebom, nad vodami,
v lúčoch i za súmrakov,
nový sa život zrodil,
ukrytý v ženy lone…
To Boh nám polia skropil,
kým žena tíško stonie,
od bôľu, čo tvár skriví
i pri práci na poli…
Vytrysol prameň živý
do lásky, čo zabolí…