Rozpletám po troške
hustú sieť myšlienok,
čo vyzerá jak
pavučina.
Každé jej vlákno je
veľmi jemné.
Ja viem.
Nesmiem ho
roztrhnúť.
Toto mi čosi
pripomína…
Jak vraví dobrý Boh
vo svojom slove,
keď nastane búrka
v mysli aj všade okolo,
keď náhle silno
zahrmí,
on ani trstinu vetrom šľahanú
nasilu nezlomí.
V duši aj v myšlienkach nastane
pokoj snáď.
On predsa vie o mne všetko.
Vie, či chcem práve sedieť,
či zostanem radšej stáť.
Neviem, čo je toho
pravá príčina.
Možno je to len tá
jemná pavučina,
čo dá sa celkom ľahko
roztrhnúť.
Ach, zas priletela ďalšia myšlienka!
A ja ju nechcem
zabudnúť.
Komentáre nie sú povolené