Písal sa rok 1940. Nemecké jednotky útočia na Francúzsko už od 10. mája. Už sú v Holandsku a Belgicku. Postupne prenikajú do Francúzska, ktorému pomáhajú aj britské jednotky za Maginotovou líniou. Každý vedel, že Maginotova línia je línia bunkrov a opevnených prekážok ostnatých drôtov, ktorá by mala byť nedobytná. Britská armáda, vedená Lordom Gortom, očakáva nemecký útok. Nemci však majú iný plán, napadnúť a obísť Maginotovu líniu odzadu a zničiť nepripravených Francúzov cez Ardeny.
„Musíte ísť do Ardenského lesa a tam varovať naše a francúzske jednotky pred väčšou nemeckou armádou. Na presun dostanete kone a taktiež dostatok jedla a zbrane. Musíte ísť tajne a opatrne.“ povedal Lord Gort Ferovi a Jožovi – vojakom s výraznými slovenskými koreňmi, ktorí ale vedia všetky veci, čo majú vedieť vojaci.
Odpovedali jednohlasne: „Rozkaz“.
Tak ako každý vojak, nemali žiadne námietky – boli proste oddaní armáde a poslúchali rozkazy. Podľa plánu mali dôjsť ku rieke Maase na miesto, kde je najviac britských jednotiek. Vyrazili ráno 21. mája 1940 a cesta im mala trvať 2-3 dni. Míňali opustené a evakuované dediny, ktoré zívali prázdnotou. Raz spali v opustenom dome, inokedy v lese medzi stromami. V noci k nim doľahovali výstrely diel a pušiek, čo naznačovalo neďaleké boje. Na 3. deň konečne došli ku veliteľovi britských síl. Vošli rovno do jeho stanu.
„Pán veliteľ“ hlásili.
„Čo tu chcete?! Kto ste?“
„Prepáčte, pán veliteľ, ale generál Gort nás posiela s naliehavým poslaním, a to aby sme vám povedali, že sa sem rútia nemecké jednotky – v počte, v akom im nedokážete konkurovať“.
Túto reč prednášal Fero, ale Jožo prikyvoval ako divý. Veliteľ však povedal: „Prečo by som mal veriť dvom vojačikom, aby som utiekol z boja ako zbabelá krysa“.
Takáto reč. Takáto reč ich prekvapila a začali si uvedomovať, že veru nebude až také ľahké donútiť vojakov, aby zbabelo opustili svoje pozície a ustúpili.
„Pán veliteľ“, začal Fero, „súhlasím, že opúšťať pozície, kým tu nepriateľ nedorazil, nie je veľmi rozumné. My sa vrátime tam, odkiaľ sme prišli, ale nemohli by sme tu ešte dnes prespať?“.
„Dobre, iba dnes.“
Keď už si išli ľahnúť do stanu, počuli výstrely, hluk a veľké svetlo. A potom krik:
„Zaútočili na nás, do strehu! Do pozoru! Nepriatelia zaútočili, Nemci sú tu!“.
Všetci hneď povstávali a chopili sa zbraní. Všade však lietali guľky. Horeli ohne. Britský ústup sa rýchlo zmenil na útek. Fero a Jožo znovu prišli za veliteľom. Tentokrát hovoril on: „Mali ste pravdu, chlapci. Ustúpili sme a stalo sa presne to, pred čím ste nás varovali. Sila Nemcov je veľká. Naše straty ešte väčšie. A máme už iba ľahkú obrnenú techniku. Nemci majú silné tanky. Odteraz už budete ustupovať až ku pobrežiu.
Vtom náhly zvuk prerušil ich rozhovor. Bol to zvuk motora lietadla. Vír lietadiel prelietal ponad ich hlavami sprevádzaný výbuchmi bômb.
Jožo sa hodil na zem. Zakryl si hlavu, keď ucítil ranu a prudkú bolesť. Pozrel sa a videl, že leží v kaluži krvi. Vlastnej krvi.
Fero ho okamžite začal ťahať preč do bezpečia. Bombardéry stále lietali a robili nálety. Skoro všetci z tábora boli mŕtvi. Vojaci boli proti bombám úplne bezmocní. Nemecká armáda bola stále bližšie. Výstrely sa približovali. Fero z posledných síl ťahal Joža ani nevedel kam. Niekde preč. Bolo mu do plaču. Bol v pekle.
šKonečne našiel miesto, kde by ho mohol zložiť. Zbytočne. Celý čas ťahal so sebou mŕtvolu svojho priateľa. „ Do riti!“ Rozbehol sa do lesa. Snáď príde k francúzskemu pobrežiu skôr, ako Nemci.