Lenka Starinská: A bude svetlo

Na najvyššom vrchu v krajine stála malá dedinka. O jej veľkosti by sa však dalo hádať, pretože ak ste v nej žili, nezdala sa vám taká maličká. Lenže nenašla by sa žiadna bytosť, ktorá by nad jej skutočnou veľkosťou mohla rozmýšľať – z dediny sa totiž nikto nikdy nedostal von a nikto cudzí nevstúpil dnu. Toto miesto sa líšilo od okolitého sveta aj niečím iným, a to tým, že deti sa tam rodili len raz za dvadsaťpäť rokov. Vždy po Štvrťstoročnom festivale sa ulicami ozýval detský plač, kvôli ktorému obyvatelia nemohli v noci spávať. Nik sa však nesťažoval, pretože všetci vedeli, že práve tieto škvŕňatá sú jedinou budúcnosťou ich domova. Túto kakofóniu už možno za svoj život nezačujú. So Štvrťstoročným festivalom sa spájalo mnoho tradícií, ktoré boli posvätné a dodržiavali sa celé veky. Tieto tradície sprevádzali deti už od narodenia a vzťahovali sa najmä na dievčatá. Hlavná pradena vždy pred Festivalom vytiahla čarovnú priadzu a spolu s tkáčkami utkali sukničky pre bábätká, pre každé dievča jednu. Tie si dievčiny vzali so sebou na slávnosť a zastrčili si ich za sukne. Keď už boli všetky takto prichystané, hudci spustili hudbu a mládenci dievčence vykrúcali, až kým im nedošiel dych. Stoly sa prehýbali pod kopou jedla a tanec sa tiahol až do neskorej nočnej hodiny. Festival trval dva týždne a počas neho si museli všetci mladíci vybrať nevestu. Po skončení osláv zvyšné koláče neskončili niekde vo válove, ale našli svoje využitie na sobášoch mladých párov. A po mesiaci plnom svadieb sa život vrátil do starých koľají. O trištvrte roka mladé mamičky mohli nasadiť svojim novonarodeným dcéram čarovné sukienky. Tieto sukničky rástli spolu s dieťaťom a mali ešte jednu zázračnú vlastnosť: ich farba sa zmenila z obyčajnej ľanovej na červenú v momente, keď boli dcérky pripravené na svoj Festival. Stávalo sa to väčšinou okolo dvanásteho roku veku, no keďže sa muselo čakať na všetky dievky, termín Festivalu sa ustálil. Po poslednom Festivale sa narodilo zvláštne dieťa. Mama jej dala meno Lucia a vo chvíli, keď jej po krstinách navliekla sukňu, zmenila farbu na ligotavú žltú, priam zlatistú. Vydesená matka zavolala kňaza i pradenu, no kňaz sa len prežehnal a poprial matke čosi ako úprimnú sústrasť, čo nebolo úplne vhodné, a tak zahanbene odišiel. Pradena sa zase vyhovorila na to, že asi urobila chybu pri spracúvaní vlny a ušla tak rýchlo, ako sa len dalo. No bolo neskoro na opravu, vyzeralo to tak, že Lucia bude vyrastať s touto zvláštnosťou a mladej mamičke ostali len oči pre plač. Jediné, čo jej ešte dalo akú-takú nádej, bolo vedomie, že sa to časom môže zmeniť. Ale nezmenilo sa. Lucia oslávila pätnáste narodeniny, sukňa stále žiari zlatou na všetky strany a susedy v Luciinom veku už žmurkajú na mládencov a točia sa so svojimi červenými sukňami ako vretienka. Lucia sa nepredvádza, má dôležitejšie veci na práci. Aspoň to hovorí ona, keď jej mama káže natrieť si tvár živicou či zopnúť vlasy. Sedí zavretá v izbe a maľuje obrazy: kopec, oblohu a mraky. Zelená, modrá, biela, zelená, modrá, biela…  Snaží sa tak vyhnúť červenej farbe, ktorá jej všade bije do očí: keď ide po vodu, keď odnáša obilie do mlyna – všade vidí dievčatá červené ako jahody a chlapcov, ako ich obletujú. Rovesníčky sa polichotene usmievajú a Lucii prichádza nevoľno. Stále rozmýšľa o tom, aká je čudná, ako ničomu nerozumie, ako svieti. Nikto iný v dedine nesvieti. Je to otravné, najmä, keď sa kvôli tomu na vás všetci pozerajú. A nie sú to pekné pohľady. Vie, že ani jej mama nie je šťastná. V noci, keď sa prehadzuje v posteli, počuje mamu vo vedľajšej izbe vzlykať. Keď ráno chodí ku studni, spoza plota na ňu zazerá Jano Od trnky s kumpánmi a kričí: ,,No čo, lampička, treba ťa naolejovať? My sa o to postaráme!“ Drsne sa zarehocú a rozbehnú sa k Lucii, vytrhnú jej vedrá z rúk a oblejú ju. Lucia sa trmáca naspäť k studni a poliata od hlavy po päty naberá ďalšiu vodu do obúchaných vedier, keď tu spoza najbližšieho domu vyskočí ďalšia partia chlapcov. Kmášu Luciu za vlasy, sypú jej zeminu na tvár, trhajú košieľku a posmievajú sa. Keď konečne dôjde domov dobitá, dotrhaná a mokrá ako myš, mama si len vzdychne, že ak to urobia ešte raz, pôjde za richtárom. Povedala to už tisíckrát, ale nikdy nikam nejde. A ani nepôjde. Mama sa bojí ľudí v dedine, nepomôže jej. Lucia je pre ňu len hanba a sklamanie. Je ako špina, ktorej sa treba zbaviť, umyť ju hneď, keď sa dá. Toto Lucia pochopila už dávno. Je na to sama. Čoraz viac sa obáva chodenia po vodu. Darebáci si dovoľujú čoraz viac a tak to vymyslela inak. Bude chodiť po vodu v noci. Ona potme vidí veľmi dobre práve vďaka tej hlúpej sukni. Ako sa tak raz skoro nadránom vracia domov, začuje nezvyčajné zvuky vychádzajúce z domu hlavnej pradeny. Potichu položí vedrá na zem a nakloní sa tak, aby sa pozrela dovnútra cez okno, no vtom sa strhne. Uvedomí si, že jej svetlo je také jasné, že okamžite presvieti celú izbu a chrápajúca pradena sa preberie. Lucia rýchlo zahne za stenu, zatiaľ čo rozospatá pradena sa s buchotom snaží dostať k sviečke. ,,Kto je tam?“ pýta sa pradena trasľavým hlasom. Prepána, znie oveľa staršie ako naposledy, pomyslí si Lucia. Pradena s ťažkosťami zažne sviecu a potom už počuť len prudké dychčanie a hlasný zvuk podobný úderu. Vydesená Lucia silno buchne do dverí, na tretí pokus ich vylomí a vbehne dnu. Vidí pradenu ležať bez dychu na zemi. Hluk prebudí ženinho manžela, ktorý spal na hornom poschodí, a ten v okamihu zbehne dolu. Keď pristihne Luciu nad mŕtvym telom, nevie zo seba vydať ani hláska. Svietiace dievča je vlamačka a vrahyňa. A čo horšie, zrejme aj čarodejnica. Verdikt je jasný a Lucia sa nebráni. Nemá to význam. Už teraz ju nenávidia. Rozprávke o čarodejnici ľahko uveria. Napadne jej, že by mala vzdorovať, kričať, vysvetľovať. Všetky jej slová by však obrátili proti nej. A tak skôr než zakikiríka prvý kohút, muži postavia za dedinou hranicu. Keď privlečú zviazanú Luciu, dav divoko zaburáca a sotí dopredu utrápenú matku. Vtedy sa pred očami zaslepených dedinčanov stelesňuje štvrté zastavenie krížovej cesty – matka poslednýkrát stretáva svoje neprávom odsúdené dieťa. Kňaz žehná hranicu a Luciina mama sa na dcéru pozerá s priam hmatateľným sklamaním: ,,Prečo si to urobila?“ ,,Uveríš mi, ak ti poviem, že som to nebola ja?“ zašepká Lucia, no to ju už ťahajú po schodoch na drevenú konštrukciu. Keď ju priviažu, dedinčania prednesú niekoľko monotónnych modlitieb a náboženských piesní a zapália oheň. Žeravé plamene lezú k dievčaťu, ktoré sa zúfalo snaží odtiahnuť. Dym jej zakrýva oči, štípe ju v nose a potom odrazu omdlieva. Ľudia sa pomaly rozchádzajú, kňaz sa poslednýkrát prežehná a odíde. Na lúke s dohorievajúcou hranicou ostáva len matka ,,čarodejnice“ a Jano Od trnky. ,,Prepáčte, pani,“ osloví Jano zúfalú ženu, ,,prečo plačete za tou… tou..“ ,,Nehovor to,“ zastaví ho Luciina mama. ,,Vy neveríte, že to bola čarodejnica?“ pýta sa Jano s drzým tónom v hlase. Bude hodovať na zúfalstve tejto ženy, až kým z nej nezostane úplná troska. Je to predsa matka vrahyne. ,,Janko, ty si nikdy nebol dobrý chlapec, ale prosím ťa, pomôž mi, dones vodu a uhasíme oheň. Chcem pochovať  moju dcéru,“ odmlčí sa, ,,teda to, čo z nej zostalo.“ Opäť prepukne do silného plaču a Jano tam len stojí. ,,Prečo by som to mal robiť? Mne je to vaše dievčisko ukradnuté! Aj tak bola len hanbou našej dediny!“ zvrieskne po chvíli a kopne do pníka.  Plačúca žena sa odrazu strhne a šepne: ,,Rozprávali ti niekedy, čo sa stane tým, čo rozprávajú zle o mŕtvych?“ ,,Čo by sa malo stať? Nebuďte naivná!“ vysmieva sa Jano . Opúšťa lúku a necháva nešťastnú matku za sebou. Všetko necháva za sebou, zabúda na to, že v dedinke kedysi bolo nejaké svietiace dievča. Ale nemôže zabudnúť, v noci sa prehadzuje, Lucia ho volá zo sna. Odrazu počuje jej hlas zreteľnejšie: ,,Choď do domu pradeny! Choď do domu pradeny!“ Prebudí sa spotený, trasie ho. Videl to dievča tak jasne, priam sa jej dokázal dotknúť… Snaží sa znovu zaspať, no prehadzuje sa, vždy, keď privrie oči, vidí Luciu. Pomaly začína rozmýšľať o tom, že sa naozaj pôjde do toho domu pozrieť, ale.. je to predsa hlúposť, no nie? Nakoniec sa vzdá všetkých racionálnych myšlienok, vstane a vybehne na ulicu. Okamžite ho ovanie nočný chlad, no nedbá na to a rázne pokračuje k domu nedávno zosnulej panej. Keď pristúpi k dverám, zamyslí sa nad tým, či má klopať alebo nie, no potom mu dôjde, že sa niekam zakráda v noci, takže tento nápad rovno zmietne zo stola. Zaprie sa do dverí a tie sa s vŕzganím otvoria. Smútiaci manžel bol zrejme príliš vykoľajený na to, aby sa zaoberal niečím tak prozaickým. Jano teda vojde dnu, poobzerá sa a uvedomí si, že vlastne ani nevie, načo tu prišiel. Čo od neho tá čarodejnica chcela? Nevymyslel si to celé? Už-už si ide vynadať, aký je hlúpy a vrátiť sa naspäť domov, no vtom si všimne, že jedna doska v pracovnom stole starej pradeny je nabitá akosi nakrivo, inak ako ostatné. Pristúpi k stolu, odtiahne dosku a jeho domnienka sa potvrdí. Vnútri stola je priestor, nejaká polička, na ktorej je uložený pomerne veľký obnos peňazí a vedľa neho fľaštička. Čo je to za fľašku? Jano natiahne ruku, nahmatá ju a vytiahne. Má silný pocit, že práve toto by Lucia chcela, aby videl. Našla práve toto v deň, keď ju tu prichytili nad mŕtvym telom? Jasné však je, že potme nezistí, čo je obsahom tejto nádobky. Musí si ju zobrať domov a prezrieť si ju ráno. Vrátiť sa tu by bolo príliš nebezpečné – vdovec je celkom dobrý udavač. Vloží si nález do vrecka a uteká, akoby sa mu psy hnali za pätami. V okamihu, keď slnko vyskočí na oblohu, Jano vytiahne fľaštičku z kabáta a nastaví ju proti svetlu. V sklenenom obale sa leskne červená tekutina. Krv, prebleskne mu hlavou. Potrasie fľaštičkou. Nie, na krv je to príliš husté, je to nejaké farbivo. Červené. A tie peniaze! Preboha! Všetko je to podvod, žiadny Festival nikdy… Pradeny celé roky za peniaze farbili dievčatám sukne, všetko je to vymyslené a falošné, ale prečo? Musí to niekomu povedať! Ale kto by mu veril? Ako by povedal ten príbeh bez toho, aby sa priznal k prečinu vlámania? Možno vie o jednom človeku, ale po tom, ako sa k nej včera správal, mu asi nepomôže. A čo Lucia? Veď sa mu včera zjavila. Všetci veria, že bola čarodejnica, možno naozaj bola! Možno, že žije! Rozbehne sa k hranici, no nenájde nič. Dokonca ani Luciina matka tam už nesedí a nenarieka. Asi spí. Na drevenej konštrukcii je len kôpka popola, no niečo z nej vytŕča. Niečo ako… zlatá niť? Jano vyskočí na hranicu a pozerá na niť ako teľa na nové vráta. Nie je to nitka z Luciinej sukne? Tej svietiacej? Chytí ju do ruky a vtedy sa strhne silný vietor a zdvihne ho zo zeme. Vystrašený chlapec kričí, no vietor ho drží v náručí a jediné, čo mu ostáva, je držať sa nite. Vietor ho dvíha vyššie a vyššie, až kým nestratí z dohľadu svoju rodnú dedinu, potom celé okolie, až nakoniec nevidí nič iné len mraky. Citeľne sa blíži k slnku, horúčava mu obklopuje celé telo. Odrazu ostane visieť vo vzduchu a slnko sedí na mraku práve pred ním. ,,Tak si prišiel, Jano,“ osloví ho slnko. ,,A-áno,“ vykokce zmätený chlapec a opatrne sa postaví na oblak. Vtedy sa k nemu slnko otočí tvárou a on v závale tepla spozná dievča, ktorému sa celé roky vysmieval. ,,Lucia?“ spýta sa Jano a už naozaj ničomu nerozumie. ,,Tiež som sa celý život pýtala, kto som,“ šepne slnko, ,,prečo moja sukňa svieti, prečo nesčervenie… a ja… neprišla som na to. Ale keď ma oheň obkolesil, moja sukňa sa zmenila na plachtu a na nej som doletela až sem. Konečne vidím zmysel môjho bytia. Už nie som len chybný kus, mám svoju úlohu,“ vysvetlí slnko a usmeje sa tak jasne, že Jana na chvíľu oslepí. ,,Takže ty si slnko? Ale veď slnko bolo na oblohe už dávno predtým, než ťa… hm…“ ,,To áno, ale musíš pochopiť, že tu hore to funguje inak. Dostal si moju správu?“ ,,Myslíš ten sen? To, čo bolo v dome pradeny? Ty si to vedela?“ ,,Prišla som na to. Vieš, že na oblohe čas plynie inak. Vlastne som tu niekoľko miliónov rokov.“ ,,A čo to vlastne má znamenať? Prečo pradeny robia to, čo robia?“ položí Jano otázku, ktorá mu vŕta v hlave najviac. ,,Kedysi dávno v našej dedine žila jedna žena, ktorá neznášala detský plač. Dokonca jej vlastné dieťa kvôli tomu musela vychovať dojka. Tá žena vedela náhodou aj veľmi dobre priasť a tkať, a tak vymyslela všetko okolo tých čarovných sukní. Sukne však v skutočnosti farby nemenia, a tak sa ďalšie deti nemali narodiť nikdy. Dedina mala zaniknúť. Keď táto žena umrela, prevziať to po nej mala jej dcéra, no tá nedokázala byť taká krutá. Uvidela príležitosť v tom, že nechá rodokmene pokračovať a jej rodina bude naveky zaistená. Takto začala celá tá maškaráda s červenými sukňami.“ ,,A za ten čas na to nikto neprišiel?“ nechápe Jano. ,,Pradeny si toto tajomstvo dobre strážia, inak by prišli o zárobok. To, že moja sukňa svietila, pradenu vystrašilo. Mohli ju odhaliť, preto proti mne poštvala celú dedinu. Aj teba. Ostaň tu, prosím, som tu celkom sama,“ prosí Lucia Jana a on neváha ani na chvíľu. Nechce sa vrátiť na miesto, v ktorom toľko rokov vládlo klamstvo. A tak sú tu oni dvaja. Sú Slnko, Mesiac, okolo nich len obloha, mraky a kopec. Biela, modrá, zelená, biela, modrá, zelená…