Svet v displeji
Na obzore, v plnom prúde,
bez povšimnutia prefrčia.
Nepozrú sa, čo v tom kúte,
len zhurta všetko nafotia.
Pozerajú ešte zda očami?
Či poznať už len svet umelý,
čo roboty hraničia múrmi?
Tam niet sveta, kde sme veselí.
Nemusieť pohnúť ničím,
len dane platiť prevodmi.
Pred počítačom už len kľačím,
online komunikujem s bohmi.
Kam vedie cesta táto,
kde boja sa mi prihovoriť?
Len stojac vonku, všade blato,
ako Titanic sa môžme zrútiť.
Byť či nebyť, netrápi už Hamleta,
navôkol len prebytky prázdnoty.
Duše letia si do iného sveta-
je to lož, či správne noty?
V rúchu plastu
Sme ako plast.
Rozkladáme sa pomaly,
na veľa použití –
no ľahko zlomní,
krčiteľní,
zvnútra aj zvonka ohýbateľní.
Sme lacní,
sme toxickí.
Keď horíme,
šírime jedovatý dym,
škodíme potichu,
aj keď nás nevidno.
V plášťoch ukrytí
unikáme pred sebou.
V zrkadle sa odráža
len súcit v očiach,
ktorý nechceme vidieť.
Sme kúsky mikroplastu,
vznášajúce sa nad hladinou mora,
bunky bez duše,
duša bez súhry.
Dopamín stúpa
pri obrazovkách novej reality –
vtiahnutí do sveta v svete,
ilúzia za ilúziou.
Poznáme vedomosti,
ktoré poznať nechceme.
Obklopení sáčkami na hlavách
lapáme po vzduchu
v malých dúškoch.