Nad prériou hvízdal nepokojný vietor. Rozčesával trávu a nadnášal plášť jazdca v modrej uniforme. Ten si zacláňal oči a premýšľal, kde do špinavej kojotej riti stojí Birch Grove.
Celý deň sa trmácal popri rieke obzerajúc sa za každým zašušťaním. So západom slnka sa ho zmocňoval čoraz väčší nepokoj. Poklepal prstami po starej muškete. Nechty v tichej prosbe zabubnovali po dreve.
Nadvihol si šako, vysokú vojenskú čiapku zdobenú perím, a nakrčil nos. Postavil sa v strmeňoch a jeho vysoká postava vrhla na prériu dlhý tieň. Zacítil dym. Popchol koňa ďalej popri rieke. Neprešiel ani pol míle a za meandrom zbadal niekoľko zrubov.
Pomaly sa blížil k obchodnej stanici a zachytil pár zvedavých pohľadov. Muži pracovali pri člnoch a medzi zrubmi sa hrali decká. Obkolesili ryšavého chlapca a nechceli ho pustiť z kruhu von. Keď zbadali vojenskú uniformu, nechali hru hrou a obdivovali prichádzajúceho jazdca.
„Stanica Birch Grove?“ pristavil koňa.
„Áno pane,“ skočil ryšavec do pozoru. Kamarát doňho drgol lakťom a pretisol sa pred neho.
„Pierre de la Riviére?“
„Tam,“ kývol ryšavec bradou.
„Prestaň Kohútik, pomýliš ho. Vedúci stanice žije tamto,“ natiahol ďalší chlapec ruku.
Jazdec popchol koňa k drevenici z hrubých dosák. Zoskočil zo sedla, uviazal koňa o zábradlie verandy a bez zaklopania roztvoril dvere. Zvyšky denného svetla sa rozliali po miestnosti voňajúcej pečeným mäsom. Z tieňa vytrhli plešatého muža fučiaceho na robustnej brunete.
„Pierre de la Riviére?“ vošiel do priestrannej miestnosti.
„Bože,“ odskočil muž od ženy a v rýchlosti si natiahol nohavice. Žena zjajkla, začervenala sa a zahanbene si uhladila sukne.
„Eduardo Delgado,“ zložil si dlháň šako a oprel o stenu pušku. „Seržant armády Spojených štátov. Prichádzam na rozkaz kapitána Moorea z pevnosti Fort Scott. Žiadali ste o pomoc,“ zvalil sa na stoličku.
„Ach,“ zapol si Riviére pracku opasku. „Samozrejme. Vitajte v Birch Grove,“ natiahol k seržantovi obrovskú dlaň. Delgado pozrel na podávanú ruku. So zdvihnutým obočím presunul pohľad na Riviéreovu tvár a potom na brunetu.
Riviére si odkašľal a ruku si strčil do vrecka. „Dáte si niečo pod zub? Marie, prines prosím ťa hosťovi bobrie chvosty,“ sadol si a žena odbehla k ohnisku. „Takže, ostatní prídu za vami alebo čakajú vonku?“ upravoval si obchodník kazajku.
„Som sám.“
„Sám? Nikto viac nepríde?“
„Nie.“
„Ale …“
„Kapitán Moore potrebuje mužov. Zima sa blíži a Osagov pália zadky.“
„Veď sú v rezervácii.“
„Áno, ale do Kansasu majú na skok. Asi im chýba rodina,“ mykol Delgado plecom. „Prejdime k veci pán Riviére. Rád by som to čo najskôr vybavil.“
„Rozumiem. Nuž tak teda,“ poškrabal sa vedúci obchodnej stanice na holom zátylku. „Zmizlo nám jedno dieťa. V noci. Pred deviatimi dňami. Pred siedmimi sme ho našli ubité kameňom.“
„To je všetko?“
„V podstate áno.“
Delgado sa zhlboka nadýchol. „Budem sa musieť porozprávať s ľuďmi v stanici.“
*
Slnko zapadlo, obyvatelia a hostia stanice Birch Grove sa pripravovali na spánok a kdesi za riekou zavýjal kojot. Nad verandou Riviéreovho zrubu sa vznášal oblak dymu, cez ktorý presvitala modrá uniforma a kožená kazajka.
„Je mi to ľúto,“ potiahol si Delgado z fajky.
„Ďakujem,“ zachripel Billy a odkašľal si do rukáva. „Prijal som to, viete? Rátal som s tým. Tuto v pohraničí je život taký,“ rozhliadal sa po dvore. „Viac ma desí, že to bol niekto z nás,“ v očiach sa mu zalesklo.
„Takže si nemyslíte, že to bola nehoda? Alebo že chlapcovi,“ pošúchal si Delgado obočie, „ublíži nejaký indián?“
„Nebola to nehoda. Keby ste videl telo,“ pokrútil Billy hlavou. Nech sa tváril akokoľvek statočne, Delgado videl, že je krehký ako mier s domorodcami.
„Tabak?“ ponúkol mužovi svoj meštek.
„Armádny prídel?“ Delgado prikývol. „Nuž, lepší tu asi nikde nezoženiem.“
*
Noc bola pokojná. Aspoň kým nenastalo ráno. Delgado sa vyspal v pohodlí Riviéreovho domu a užíval si kuchyňu jeho manželky. Musel priznať, že varí vskutku dobre.
„Ďakuje Marie,“ prijal omeletu a pohár kozieho mlieka. Domáca pani sklopila pohľad. Epizóda z predošlého večera jej zjavne stále z hlavy nevyšumela.
„Ako ste sa vyspali seržant?“ logal Riviére mlieko. Kútikmi mu stekalo dole bradou a Delgado premýšľal, aké jednoduché by bolo zo stanice uniesť trebárs aj samotného Riviérea.
„Váš dom je útulné miesto.“
„To ma naozaj teší. Snažím sa, ako môžem. Sme tu síce iba rok, ale zarobili sme slušné peniaze. Hlavne z bobrích kožušín. Myslím, že na jar nám sem prídu ďalší traperi a stanica sa rozrastie.“
„Pierre! Pierre!“ vtrhla do zrubu akási žena. „Zmizla Amalia,“ zadýchaná dorazila k stolu.
„Ktorá?“ odložil obchodník nedopité mlieko.
*
Kôň nepokojne odfrkoval uviazaný o mladú briezku neďaleko bahna na okraji rieky. Vtáky akoby v to ráno nemali náladu spievať a nemali ju ani ľudia. Okrem občasných zvolaní dievčenského mena vládlo v kraji ticho.
„To je ona? Amália Schmidtová?“ skláňal sa Delgado nad mŕtvolou azda trinásťročného dievčaťa.
„Hej,“ prikývol Billy a odvrátil zrak. Delgado sa mu vôbec nečudoval. Bol prekvapený, že sa vôbec pripojil k dobrovoľníkom, ktorí po dievčati pátrali.
„Vyzerá to, akoby ju niekto vytiahol z postele,“ prezeral si seržant dokatované telo. Hrudník, brucho a ruky mala posiate desiatkami bodných rán. Oči mala vytreštené, akoby videla samotného diabla. Alebo niekoho, kto sa mu aspoň trochu podobá.
„Aj ten môj,“ poskočil Billymu hlas. „Akoby ho niekto vytiahol z postele,“ pokrútil hlavou. „Môžeme ju prikryť?“
Delgado stiahol z koňa vojenskú prikrývku a zabalil do nej Amaliino telo. Čím ďalej tým viac uvažoval, že má dočinenia s indiánmi. Takéto niečo ešte belocha spraviť nevidel, a to už v pohraničí videl všeličo.
*
Na večer si vyšiel po okolí na koni. Preklusal cez háje v okolí rieky a snažil sa zachytiť akékoľvek stopy. Vrátil sa na miesto, kde s Billym našli Amaliu, no okrem krvavých fľakov v tráve nenašiel nič. Pretrel si oči a premýšľal, čo za odporného tvora by čosi také spravilo.
V duchu zaklial a popohnal koňa na okolité pahorky. Nebol žiadny sheriff a najbližší musel byť poriadne ďaleko. Pokojne by sa postavil celému kmeňu Osagov, ale toto bolo niečo iné. Zabité deti vytiahnuté z postele. Pokrútil hlavou a bez výsledku sa vracal k stanici. Kŕčovito zvieral uzdu a zatínal zuby. Rozhodol sa najbližšiu noc nespať.
Vrátil sa do stanice a ustajnil koňa. Cestou do vnútra míňal detiská. Zdalo sa, že ich život na hraniciach otupil tak, ako vojakov z Fort Scottu. Smrť kamarátky im nezabránila užívať si hru. Jedno z dievčat sotilo ryšavého haranta do zablatenej mláky a nádvorím sa rozľahol smiech. Koniec koncov, Billy mal pravdu. Na hranici bolo treba so stratami počítať.
Keď toho večera všetci zaspali, Delgado sa prešuchol cez okno v zadnej stene Riviérovho domu von. Opierajúc sa o vyhriaty komín na streche zrubu sedel zabalený v prikrývke. Pri vedomí ho držal fľak Amaliinej krvi vsiaknutý do jej záhybov.
*
Delgado sedel na streche Riviéreovho zrubu piatu noc. Colt Paterson s revolučným bubnovým zásobníkom na päť nábojov ho ťažil zavesený na opasku. Počas prestreliek s Osagmi sa ho naučil pekne rýchlo prebíjať.
Pozeral na nočnú oblohu a premýšľal, čo mohlo Amaliu a Billyho syna vyhnať z postele. Prečo by v noci vychádzali len tak von? Kto ich nalákal? A prečo? Rany naznačujú útok indiána, ale ako by indián dostal decká zo zrubov? To nedávalo zmysel. Billy mal možno pravdu. Možno to bol skutočne niekto zo stanice. Ale kto?
Seržantove myšlienky prerušilo tlmenú zašušťanie. Strhol sa. Inštinktívne zovrel rukoväť pištole a zabodol zrak do tmy. Nestihol sa ani poriadne nadýchnuť a medzi domami zbadal chlapca. Zhodil zo seba prikrývku a opatrne zliezol zo strechy.
Klusal po špičkách do tieňov, prst na spúšti. Dych mal plytký a srdce mu búchalo akoby mu na čelo indián priložil skalpovací nôž.
Zbadal chlapca, ako sa pokúša vyskočiť k oknu jednej z dreveníc.
„Héj!“ zašepkal do tmy. Ak by bol na blízku vrah, nechcel ho vyplašiť.
Chlapec sa vymrštil, odskočil od okna a vybehol za domy. Delgado upaľoval za ním, no dával si pozor. Nakúkal za rohy a obzeral sa za seba. Chlapec zmizol v húštine medzi brezami. Seržant prešiel do kroku a jastril do tmy. Na krku mu naskakovali zimomriavky.
„Hej, to som ja, seržant,“ zašepkal. „Pomôžem ti.“ Z húštia bleskovo vyskočilo mrštené telo chlapca a Delgado s výkrikom padol k zemi. Do stehna sa mu opakovane zabodlo ostrie noža a bolesť mu vystreľovala hore chrbticou. Kopol za seba a uvoľnil si priestor. Prudko sa stočil a skôr, než naňho znova dopadla čepeľ, padol výstrel.
Cítil, ako mu po stehne steká teplá krv. Oprel sa o strom a hľadel na chlapca s dierou v hrudi. V mihotavom mesačnom svetle spoznával jeho ryšavé vlasy. Ruka s pištoľou sa mu roztriasla. Videl ho v kruhu smejúcich sa detí, ktoré ho nechceli pustiť von. Stačilo niečo povedať.
Vidiel, ako ho sotili do blata. Smiali sa. Stačilo niečo povedať.
V hrudi pocítil dutú prázdnotu. Opretý o kmeň sa zosunul k zemi.
Kohútik. Chlapec, ktorý chcel možno len trochu pozornosti. Trochu láskavejšej, než akej sa mu dostalo. Po líci mu stiekla studená slza.