Každodenný chod pozemských aj vesmírnych končín sa odpradávna uberal zvyčajnou cestou, ktorú mu vytýčila Božia stvoriteľská pravica. Vtáky radostne spievali nežné piesne určené na oslavu života i neutíchajúcich záchvevov lásky odzrkadľujúcich sa v rozmanitosti a kráse nesmrteľného kolobehu prírody, všetka divá a poľná zver si horlivo plnila vytýčenú úlohu strážcu osamelých zákutí lesného revíru a ľudstvo neúnavne pracovalo, bez reptania obrábajúc pôdu, aby si z jej plodov mohlo každoročne dopriať zaslúženú obživu…
V hlinenom srdci zemského jadra práve prebiehala ničím nerušená oslava vznešeného kolobehu ľudského bytia. Jej pokojnú hladinu odrazu rozvírili ohlušujúce zvuky šíriace sa nedozerným priestranstvom rozľahlého univerza… K panenskému územiu modrej planéty na ostrohách míľových čižiem prihrmel zavalitý silák nevídaných rozmerov, vesmírny obor menom Kefas. Svojimi ozrutnými ručiskami majetnícky schmatol úbohú zemeguľu spiacu v éterických záhyboch nadhviezdneho vankúša a zatriasol ňou tak neúprosne, akoby sa jej váha rovnala púhemu horčičnému semenu…
„Aaaaaaach…. Čo si to práve vykonal, ty naničhodný pochábeľ?!“, ozval sa ubolený hlások vychádzajúci z najhlbších útrob matky Zeme. „Vari sa nehanbíš za svoje grobianske počínanie a nevieš, že beztrestné siahnutie na oázu môjho pokoja možno pripodobniť k nehanebnej svätokrádeži…?“
„Pche!“, bezstarostne mávla rukou roztopašnícka ozruta. „Čože ma po tvojej svätokrádeži! Chceš mi azda vziať právo nehatene sa oddávať tejto pôžitkárskej zábavke a z času na čas len tak pre radosť ponatriasať tvoje mľandravé periny…?“
Prv než sa z hlbín rozhorčenej planéty stačila vydrať nasrdená odpoveď, Kefasovi k ušiam doľahol ľúbezný hlas ponášajúci sa na tóny nadhviezdnych hárf a veľavravne ho karhajúci nebojácnymi slovami: „Ej, ej… Nože nie tak zhurta, milé obrisko! K tejto životodarnej guli sa treba správať s náležitou úctou, keďže je nielen pulzujúcim stredobodom celého vesmíru, ale aj ochrankyňou všetkých tvorov, ktorým v žilách koluje nesmrteľná miazga bytia… Stvoriteľskú rovnováhu v jej zavalitých útrobách nesmie beztrestne narúšať žiadna buričská duša. Práve naopak – je potrebné neustále bdieť nad dokonalým Božím poriadkom panujúcim na každučkom milimetri jej impozantnej rozlohy, majúc na zreteli všeobecné blaho obyvateľov tohto hlineného kolosu udržiavajúceho pri živote aj všetku poľnú zver, nebeské vtáctvo či rozmanité zemeplazy… Neslobodno ním teda grobiansky lomcovať, ani čo by bol dákou handrovou bábkou! Tvoj bezohľadný kúsok by v ňom mohol spôsobiť neželaný chaos, čo by v budúcnosti mohlo mať neblahé následky na vlhkosť jeho podnebia, rozmach kvitnúceho rastlinstva i vytúženú spokojnosť ľudských sŕdc… Nie je teda posvätnou povinnosťou nás, stálych obyvateľov vesmíru, chrániť svoju nepostrádateľnú planétu ani oko v hlave a horlivo predchádzať tomu, aby nad ňou zavisol tieň pustošivej skazy…?“
Zahanbený Kefas na okamih zmeravel, zahľadiac sa na útle stvorenie nezvyčajne pôvabných rozmerov. Pod ťarchou jeho namosúreného pohľadu sa v tichosti pohrúžil do hlbokého rozjímania nad skazenosťou svojho nepredvídaného činu. Pokým so sklonenou hlavou a rozpálenými lícami dumal nad výčitkami lunárnej víly Erendiry odetej v ružových šatách z rýdzeho atlasu a mávajúcej oblačnými krídlami, znenazdajky ho obkolesil žiarivý hlúčik hviezd.
„Veď už toľko neprešľapuj na nehostinnom prahu Mliečnej dráhy a prestaň sa červenať ako dáke nezbedné chlapčisko, milý môj! Naša vesmírna Palculienka má pravdu – do pominuteľnej tvárnosti Zeme smie zasahovať výlučne ľudská ruka, ktorú k tomu na počiatku vekov ustanovila zvrchovaná Božia vôľa. Nám, ušľachtilým tvorom obývajúcim žiarivé svety nestarnúcej galaxie, nie je dovolené prekročiť pomyselný prah jej éterického územia! Smieme ak nanajvýš v tichosti dohliadať na to, aby tu panoval vytýčený poriadok. Preto by bolo nepochybne lepšie, keby si hneď a zaraz popremýšľal o zmene svojho nedbanlivého postoja k potrebám pozemských obyvateľov… Či si azda nezaslúžia ani štipku úcty a blaženého pokoja?“, prihovárali sa zmätenej opache jednomyseľne.
Pokým Kefas rozpačito vypliešťal okále na svetielkujúce rady ich zástupov, na obzore sa zjavila velebná žiara. Oslepený jej lúčmi prenikajúcimi až do najvzdialenejších končín vesmírnej oblohy urobil prudký pohyb smerom vzad, vďaka čomu nechtiac štuchol do matky Zeme, ktorá sa s rachotom prevrátila na protiľahlú stranu… Keď hviezdy uzreli túto neželanú pohromu, bezmocne zalomili rukami a vzápätí sa pribrali úbohú planétu ratovať, ako len najlepšie vedeli. No hoci sa ich z nadzemského baldachýnu vyrojila priam celučičká armáda, ani spoločnými silami nedokázali navrátiť do zabehaných koľají stvoriteľský kolos, aký stelesňovala neobratne vychýlená zemeguľa. Z jej povrchu sa jednomyseľne ozýval zmätený ľudský nárek miešajúci sa s ozvenou trpiacich stromov, ktorý však cintľavým ušiam nebešťanov znel ako vzdialené kvílenie matne sa ponášajúce na jarný ston hrkálok…
„Vidíš, čo za galibu si práve nevedomky vyparatil?!“, uštedrila Erendira bezradnému rušiteľovi vesmírneho pokoja nečakanú spŕšku výčitiek. „Ako si len mohol tak ľahkovážne zrúcať pomyselné múry zemského poriadku? Kto teraz napraví krivdu, ktorú si tejto životodarnej guli svojím počinom nechtiac spôsobil…? Len sa pozri, koľko zmätku si v radoch človečenstva práve narobil! Na zemskom povrchu sa búria nezriadené vetry, ktoré do ovzdušia na znak zúfalstva vypustil vládca severného pólu nehamatne visiaci dolu hlavou, príroda priam kvíli pod ťarchou narušeného poriadku, jej obyvatelia neúnavne pobehujú krížom-krážom ako zblúdené ovce a ľudstvo sa ozlomkrky ženie smerom k pomyselnej záchrane, bežiac do jej náruče šialeným tempom ani splašený kôň… Bez urýchleného zásahu nás, vesmírnych bytostí, by pozemšťania boli celkom stratení! Musíme teda bezodkladne prikročiť k ich záchrane a ubolenú zem vlastnými silami postaviť na rovné nohy…“
Akonáhle sa previnilé obrisko spamätalo, bez meškania pribehlo hviezdam na pomoc a dokaličenú planétu za hlasného fučania obratným pohybom prevalilo na pôvodnú stranu. Nato si uľahčene vydýchlo, sadnúc si na okraj vesmíru a z upachteného čela si zotrúc divé kropaje potu…
„Vidíš, ako rýchlo si dokázal napraviť svoj omyl, milý Kefas!“, slávnostne zvolala zlatovlasá víla, v opojnom vytržení zatlieskajúc rukami. „Zem si už opäť majestátne hovie na svojom zvyčajnom vesmírnom piedestáli a hviezdy si pritom ani nemuseli dať priveľkú námahu s jej opätovným prevrátením…“
„My nie, zato náš roztopašný silák veru áno!“, zvolal zhluk žiarivých telies jednomyseľne a na dôvažok sprisahanecky doložil: „Pevne však veríme, že svoj ľahkovážny čin medzitým úprimne oželel a vydeseným pozemšťanom pomôže upratať nielen neporiadok v okolí ich príbytkov, ale aj zmätenú prírodu, ktorá ich zovšadiaľ obklopuje…“
Mlčanlivému obrovi to nebolo treba vravieť dva razy. V okamihu sa vzpriamil na rovné nohy, vypol hruď do výšky ako turecký páv a so vztýčenou hlavou zahrmel: „Moja milá Erendira a drahé hviezdy! Svoj grobiansky skutok som už naozaj dávno oľutoval. Viem, že som sa správal ako sebecký a naničhodný galgan majúci na zreteli iba vlastné dobro… Vaším lunárnym telesom som triasol tak bezohľadne, akoby to bola len krepová vianočná guľa, ktorú nezbední fagani onedlho vyhodia na smetisko. Nechcel som však do nej drgnúť a už vôbec nie s toľkou silou, že sa prevráti doluznačky ani dáka gumenná lopta! Vôbec som nemal v úmysle narušiť jej hierarchický kolobeh. Oslepilo ma však magické svetlo vychádzajúce z najvzdialenejších útrob vesmíru, nuž som urobil prudký pohyb smerom vzad a nešťastie bolo na svete… Teraz však viem, že v jeho žiarivom plameni sa iba zrkadlila pôvabná duša Stvoriteľa, ktorá ma chcela varovať pred tým, aby som beztrestne lomcoval modrou planétou.
Žiaľ, svoj nehanebný skutok už odčiniť nemôžem, no nesmierne sa radujem z toho, že mi bolo dopriate napraviť aspoň neúmyselné prevrátenie zemegule… Uvedomujem si však, akú nenásytnú spúšť tento počin v radoch jej obyvateľstva spôsobil. Preto vám na svoju obriu česť slávnostne prisahám, že sa hneď a zaraz postarám o to, aby sa doriadená tvár ľudstva zo zblúdenej mozaiky vyplašeného zajaca opäť zmenila na pokojnú oázu plnú žiarivej nehy…“
Len čo rozohnený Kefas vyriekol tieto slová, nelenil a vysúkal si rukávy. Svoje obrie lakte vzápätí ponoril do hlbočiznej zemskej atmosféry a za pomoci nehamatných prstov narovnal nielen skrútené vrcholky Kilimandžára či skalnatého Uralu, ale aj nehostinné končiare Himalájí. Nato vlial rezkým pohybom do koryta frivolnej Seiny rozbúrené vody, ktoré sa z jej rozšafnej delty vyvalili nespútane ako jarná povodeň, bielymi dlaňami osušiac zmáčané brehy tejto vznešenej rieky. Ba čo viac, dôkladne upratal aj lesný neporiadok v útrobách Amazonského pralesa, čím domorodému obyvateľstvu a ružovým delfínom spestril tanec na jeho exotickej čistine… A keď sa mu podarilo narovnať ešte aj komíny spustošených obydlí, dušou mu prenikol temravý lúč šťastia prameniaci z hrejivého poznania, že priam bytostne oblažil ľudské pokolenie.