(povesť o tom, ako kráľ Žigmund prišiel k loveckému zámku v Kráľovej pri Senci)
Načo by boli lesy, keby sa v nich nedala loviť zver? Je pravda, že tam krásne trilkujú vtáci. Stromy rozvoniavajú zeleňou. Aj potôčiky osviežujúco žblnkajú… Ale každý vie, že poľovačky odjakživa patria k obľúbenej zábave panovníkov. A uhorský kráľ Žigmund Luxemburský kedysi nebol výnimkou. Miloval tie vzrušujúce chvíle! – Keď na koni a s kušou na ľavom pleci s vetrom opreteky uháňal za vidinou úlovku diviaka alebo lane… A ako rád víťazil! Ako len vždy chcel byť najlepším vo všetkom, čo bolo nejako späté s lovom zveriny! Na príčine tomu zrejme nebola len kráľovská krv, ktorá mu kolovala v žilách. Svoje vedela urobiť aj jeho horkokrvná povaha.
Žigmund sa v sprievode svojej vernej družiny z Budína sem-tam vybral na poľovačku do lesa, ktorý ležal pri dedinke Villa regia. Pravda, dnes ju voláme obec Kráľová. Nachádza sa pri meste Senec, ktoré oplýva bohatou históriou aj zaujímavými pamiatkami z minulosti. Lenže stredovekí ľudia o takomto názve vtedy ani len nechyrovali…A tak vladár odišiel poľovať do dediny Villa regia, a nie do Kráľovej. So svojimi mužmi zvykol táborievať pod šírym nebom. Obyvatelia obce Villa regia jeho kráľovskú výsosť vždy s nadšením vítali, keď do ich kraja zavítal. A nikdy mu nezabudli ponúknuť nocľah v niektorom z ich skromných domov. Občas to aj prijal. Veď komu by sa nepáčilo, keď ho s krčahom vína v ruke a s pečeným mäsom na tácni obsluhuje ružovolíca statkárska dcéra peknej postavy aj tváre? – Nie, neodmietal. Bol rád. Niekedy u niektorého zo sedliakov prenocoval, zatiaľ čo sa jeho muži aj s koňmi porozťahovali vonku po dvore. Ale Žigmund nechcel ležať v posteli, zatiaľ čo jeho verní nocovali pod hviezdami. Preto sa vždy po večeri vybral s nimi na šíru pláň. Tam sa rozložili. „Na love si všetci majú byť rovní!“ hovorieval. „Kráľovský hrad v Budíne – to je niečo celkom iné. Vladárenie a lov nemajú nič spoločné.“ Panovník tieto lesy miloval. Keď sa mu poradilo odpútať sa od svojich kráľovských povinností, prišiel sem. V jeho očiach sa les pri Villa regii vyrovnal lesom v Budíne.
Jedného dňa počas lovu za kráľom jeho sprievod zaostal. Pred Žigmundom sa z krovia vystrčil jeleň. Mal zlaté parohy. Keď naňho namieril lukom so šípom, zviera prehovorilo ľudským hlasom: „Nezabíjaj ma! Dobre sa ti odmením. Viem, kto si. Mám rodinu. Za ženu som si vzal zlatú laň a narodili sa nám deti. Som vládcom v tomto lese. Potrebujú ma tu. Čo si želáš výmenou za môj život?“ Nemusel dlho rozmýšľať nad odpoveďou. Túžil po loveckom zámku. K majestátu jeho významu predsa len patrilo aj náležité ubytovanie, keď tu bol na love! – A tak mu ho jeleň mocou svojich zlatých parohov postavil. Žigmund bol spokojný. Už nenocoval vonku. Dostal obydlie hodné svojho mena. Bol to najkrajší dar, aký mu kedy kto daroval! Potom sa už v lese pri dnešnej Kráľovej zdržiaval dlhšie a častejšie. Aj lov zveri ho tešil viacej. A keď v tamojšom lese náhodou naďabil na jeleňa s parohami zo zlata alebo na jeho zlatú laň, nechal ich pokojne odísť. Veď svoju najväčšiu trofej už mal: zámok bol pýchou obce Villa regia aj po jeho smrti.