Každé ráno vyjde slnko spoza hory,
zlatým ohňom šťastia horí.
Svetlom obdarí celú Zem,
lúčom zablúdi aj do dediny Zemch.
Tam domčeky sa pod lesom krčia,
vlnky v potoku veselo zurčia.
Potešenie hľadieť na tento kraj.
A však, vraj,
aj v tomto sveta kúsku malom,
niektoré srdcia horia plameňom.
Niektoré dobrota a láska naplnila,
druhé však zloba, chamtivosť zapálila.
A tak v jedno nevšedné ráno,
žiaľ, veru áno,
radosti aj to málo,
čo obyvateľom zostalo,
ako mávnutím prútika, hlas trubiek odohnalo.
Jazdec na koni sa blíži cvalom,
a v každom domčeku malom,
zavládol strach.
Lebo väčšinou je to tak,
že cudziemu vojakovi nik veriť nevie.
Ten vždy len pokoj z kraja odveje.
Obálka v ruke zbrojnoša naozaj nič dobré neveštila.
Kniežaťu Svätojurskému do tváre nešťastný pohľad vryla.
Bo výzva k boju sa neberie na ľahkú váhu.
Vojna prináša obete, nie len slávu.
Drábi povolali mužov zo severu, z juhu,
na tvárach žien vyčarili mokrú stuhu.
Matkám slzy zmáčali tvár,
keď im synov na smrť odvliekol kráľ.
Na konci dedinky v tráve sa krčí,
maličká chalúpka, ledva ju zočí.
V ten deň to miesto šťastie nadobro opustilo.
Nešťastie duše zachvátilo.
Anička na prahu drží brata za ruku,
nepustí ho, odmieta, neklesá na duchu.
S Jankom po boku celý život kráčala,
tešila sa, smútila, smiala i plakala.
Na lúke za domom spolu sa hrávali,
nikdy, nikdy sa navzájom neopúšťali.
Teraz jej však braček jemne stisol ruku,
zmizol jej z dohľadu za vojenského ruchu.
Čakala deň, Janka nikde.
Čakala dva, týždeň, mesiac, rok.
Však raz v nádeji započula niečí krok.
Niekoľko postáv z posledných síl domov sa vlieklo,
s nádejou bežala k nim, ale ktosi riekol:
„Jano padol v boji ako hrdina.
Nech náš kraj naňho s úctou spomína.“
Prebodol dievčine srdce šíp smútkom a bolesťou,
nechcela veriť, že jej brat sa stal obeťou.
Slza jej z oka nepatrne stiekla,
za ňou ďalšia a ďalšia sa po tvári vliekla.
Klesla do trávy medzi kvetinky,
slzami odplaviť chcela smutné spomienky.
Aj slnku sa dievčiny uľútilo,
lúčom ju jemne pohladilo.
Nechalo svoju žiaru na hladine mláčky sĺz tancovať,
pokúsilo sa Aničke na tvári úsmev vyvolať.
Nebola nič platná zábava ani krása,
kvapky z očí sa tlačili zasa a zasa.
Bezvládne k nezábudkám a fialkám spadla,
na brehu jazera, čo pre strateného brata vyplakala.
Ľudia smutne hľadeli na lúče čo vo vode plávali.
A tak sa stalo, že to miesto Slnečné Jazerá nazvali.