Ohorok na cigarete mu začal pomaly zhasínať. Vždy bol veľký fajčiar, ale pri takýchto situáciách fajčil ešte viac. Cigareta mu nepomáha len zahnať stres, ale dodáva mu aj väčšiu dôležitosť. Je vodca, nie šéf. A to je predsa rozdiel. Skupinu, ktorú vedie, ľudia z korporátu považujú za gang. Oni sa ale za gang nepokladajú, považujú sa za povstalcov. A o to tu teraz ide, ukázať im, že oni nie sú žiadni banditi. Vie, že to nebude jednoduché, keďže miesto, čo osídľujú, je pre korporáciu náramne dôležité. Sú tu veľké náleziská ropy. A ropa je KAPITÁL.
Vedľa neho netrpezlivo stálo dievča, jeho dcéra. Bola to už prakticky mladá žena. Dôležitá pre neho nielen z pohľadu rodiny, ale aj povstania. Ona vie, ako fungujú zákony a politika ohľadom týchto vecí. Vzdelané dievča, ktoré nikdy nezabudlo, kým je – Nepatríme pod vládu Mooncity, my sme slobodní a o slobodu budeme bojovať.
Práve prešli tri autá okolo elektrickej stanice. Slnko žiarilo, vrelo a často bránilo výhľadu. Bodaj by nie, podľa mnohých je toto krajina ničoho a čiernej tekutiny, od ktorej závisí celý svet. Počul, ako plieska plech, čo tvorí závesy na benzínke. To len potvrdzovalo, že tu nemá nikto výhody, tu je pánom pustatina. Všetci z prítomných spozorneli. Skupinu tvorilo desať členov; sedem chlapov vrátane neho a tri ženy.
Nie každý zo zúčastnených mal pripravenú v ruke zbraň. Azda len šiesti. Dve ženy a štyria chlapi. Ostatní mali svoje zbrane schované v kabáte. Pre istotu.
„Koľko ich je v aute?“ spýtal sa muž svojej dcéry. Nato sa dievčaťu zablyskli oči modrým svetlom. Jej zreničky sa začali točiť ako koleso s množstvom dát. Kým odpovedala, chvíľu pozerala na prichádzajúce autá.
„Každé auto má kapacitu piatich osôb. Plné sú len okrajové, v strednom sú len traja ľudia vrátane vodiča. Tí najdôležitejší.“ Muž prikývol a poďakoval.
„Ďakujem, Diana. Takže sú v presile?“ Diana pokrčila plecami.
„Ako sa to vezme, veľmi dobre vieme, že Monna strieľať nebude a ten druhý tiež nie.“ Muž sa na ňu zmätene pozrel a spýtal sa:
„Ako to vieš, tvoje kybernetické vylepšenie nedokáže identifikovať, či je niekto schopný strieľať alebo nie.“ Diana sa len pozrela na svojho otca a usmiala sa.
„To, že ten druhý nebude strieľať, nemám z mojich vylepšených očí.“ Muž už chcel zareagovať, ale autá práve zastavili. Nastalo nepríjemné ticho. Všetci stáli v pozore, pripravení na všetko. Počul, ako si jedna zo žien nabila zbraň. Mala nenávistný pohľad.
„Pokoj, Hera,“ povedal. Žena sa na neho pozrela.
„Pri nich nikdy nebudem v kľude, Oktávius. Ty vieš prečo.“
Oktávius pokojne prikývol.
„Ja viem, Hera, a preto musíš zostať v pokoji.“ Vtom sa otvorili dvere krajných áut. Z každého vystúpili muži v čiernych oblekoch. Traja z nich mali neónovo-kybernetické okuliare, každý mal na tvári aspoň dva kovové štíty. Dievča sa priklonilo k otcovi a zašepkalo:
„Tí dvaja na oboch krajoch majú kybernetické vylepšenie na oči, jeden z nich má mačetovú ruku.“ Oktávius sa spýtal:
„Má niekto z nich hackerské vylepšenie?“ Dievča pokrútilo hlavou.
„Z bodyguardov nie. Ale Monna áno.“ Oktávius sa vystrel.
„To viem, preto som ti prikázal, aby si si do mozgu nainštalovala antivírus.“
Diana sa usmiala:
„Ja viem, dokonca som si ho aj vylepšila.“
Otvorili sa dvere vodiča stredného auta. Všetci muži mali v rukách samopaly. Muž podišiel k dverám a otvoril ich. Pristúpil k nim a začal s niečím pomáhať. Bol to vozík s chlapcom. Mohol byť tak o rok starší od Diany, mal pekné, trochu ulízané čierne vlasy a neutrálny výraz. Jednu ruku mal oceľovú. Nie je pochýb, že niečo skrýva. Vozík tlačila žena stredného veku s rovnako čiernymi vlasmi a oblečením. Kvôli kybernetickým vylepšeniam a mejkapu sa nedalo zistiť, či je to jeho matka. Kým chlapec nemal na tvári skoro nič kovové, čo je na korporáta nezvyčajné, jeho matka mala na tvári kovové takmer všetko – mala vylepšené oči, čierne pery a zlatý mejkap.
„Zlatokopka,“ pošepkala si Hera pre seba, ale Oktávius to začul. Nič na to nepovedal. Chlapcove oči mierili len na jedného člena z Oktáviového tímu a to na jeho dcéru. Nevšimol si, že Diana hľadela na neho tiež. Monna prestala tlačiť vozík a postavila sa vedľa svojho syna. Všetci spozorneli. Nastalo hrobové ticho. Zdalo nekonečné, aj keď trvalo len pár sekúnd. Oktávius sa letmo pozrel za seba, kde na vyvýšenine zazrel slabý odraz svetla. Pohľad bol taký rýchly, že ani ľudia s mechanickými očami nedokázali identifikova,ť na čo sa vlastne pozrel.
Monna stála vážne. Na prvý pohľad bolo jasné, že je z vyššej spoločnosti, ale nevyžaroval z nej žiadny rešpekt. Presne opačne Oktávius v jednoduchej tmavozelenej bunde, s hustou bradou splývajúcou s vlasmi vzbudzoval prirodzený rešpekt. Ticho prerušila Monna s povýšeneckým zvolaním.
„Oktávius Barberión!!“ Oktávius prikývol, čo cez hustú bradu bolo ledva možné zachytiť.
„Hej!“ potvrdil sebavedomým hlasom, čím potvrdil svoju autoritu, „ Monna Varrelia?!“ Monna pyšne pozdvihla hlavu a pozrela sa priamo na Oktávia.
„Trúfate si, Oktávius Barberión, takto osloviť hlavu korporácie Varrelia,“ muž sa uškrnul a kúsok prikročil.
„Vážne, vy ste sa tiež nepozdravili úctyhodne.“ Bolo vidieť, že Monna bojovala s vnútorným hnevom. Zatiaľ Oktávius bol pokojný. Jej muži čakali len na jej rozkaz strieľať.
„Prečo by ste si mali zaslúžiť inú prezývku Oktávius Barberión?“ Hera chcela vybuchnúť, ale Oktávius ju utíšil. Diana sa sústredila na mladého chlapca.
„Pretože tu velím. Vediem týchto dobrých ľudí k lepšiemu zajtrajšku.“ Na to sa Monna zasmiala a chlapi tiež. Všetci až na chlapca.
„Nechcite ma tu rozosmiať, Oktavius Barberion. Vy tu robíte len dozorcu, nič viac. Velí tu Varrelia,“ Hera by už vybuchla, keby Oktávius pokojne neodpovedal:
„Vážne, Monna. Vy tu velíte. Prídete tu raz za jeden uhorský rok, vezmete posledný cent, čo máme a odídete. Tomu vy hovoríte velenie?“ Na to jeden z chlapov vybuchol.
„Prevŕtam ti hlavu, dedo!!“ vtedy Hera stratila nervy.
„Až po tom čo ti ju ja prevŕtam, tučko!“ chlap už chcel vystreliť, ale chlapec ho zastavil.
„Dosť!“ chlap okamžite zložil zbraň. Hera sa tiež utiahla.
Aj napriek tomu, že chlapec bol na vozíku, išiel z neho iný pocit. „Nie sme tu preto, aby sme sa tu vyhrážali zabitím, ale aby sme riešili problém so vzburami, ktorý tu panuje!“ vyhlásil. Oktávius okamžite prejavil o chlapca záujem. Nemá síce schopnosť chodiť, má však schopnosť jednať. Chlapec odtrhol oči od Diany a pozrel sa rovno na jej otca.
„Sme tu na vašu žiadosť, pán Barberión.“ Oslovenie pán v Oktáviovi prebudilo k chlapcovi úctu.
„Dejú sa tu vzbury robotníkov. Ideme to riešiť. Chcete dohodnúť podmienky, sme ochotní ich vypočuť.“
Diana si všimla, že Monna nesúhlasí s takouto synovou ústretovosťou. Držala sa však dôstojne. Tak ako nás učili.
„Váš syn je pravdepodobne oveľa inteligentnejší než sa zdá,“ na túto poznámku od Oktáviusa Monna nereagovala, „ale nemáme podmienky, máme návrh. Vy tu nevelíte a nikdy ste ani nevelili. Prišli ste tu pred dekádou a nahlas ste povedali, že to tu vlastníte. To ale nie je pravda. Len beriete to, čo sme si tvrdou drinou vyťažili. My tu nechceme takých, ako ste vy, a preto žiadame vládu o autonómiu Terského ľudu.“
Toto bola pre Monnu posledná kvapka.
„Žiadny Terania neexistujú! Ste pod vládou Mooncity a vždy budete. Nikdy neuznáme váš jednotný štát. Vždy budete len naši. A keď nie, bude tiecť krv. Nezabúdajte, že ste niečí terč!“ Čakala, že Oktávia vydesí. On ale ostal flegmatický a s úsmevom dodal:
„A vy nezabúdajte, Monna Varrelia, že ste tiež niekoho terč.“ Nato sa všetci v čiernych oblekoch zhrozili. Monna začala krútiť hlavou okolo.
„Nenájdete ho,“ povedal Oktávius, „Viem, že máte hackerské vylepšenie, ale náš ostreľovač má v puške i v mozgu nainštalovaný silný antivírus. Nenájdete ho.“ Nato sa Monna uškrnula.
„A čo ak ste si svojho bájneho snajpera len vymysleli?“ Oktávius vyzývavo pozrel na Monnu:
„To isté môžem povedať o vás.“ Monna sa nedala.
„Lenže ten náš vás môže zastreliť,“ Oktávius pokrčil hlavu.
„Rovnako ako ten náš vás. Keď váš na mňa strelí, ten náš strelí po vás.“
Monna neodpovedala. Z Oktávia cítila sebavedomie.
„Je to päťdesiat na päťdesiat. Nechceme riskovať. Ponechám slovo mojej dcére, ktorá sa v týchto veciach lepšie vyzná.“
Nato pristúpila Diana. Oktávius si až teraz všimol, že obaja mladí ľudia na seba celý čas pozerajú. Akoby niečo spoločne skrývali.
„Som Diana Barberion, vyštudovaná právnička na univerzite Fendeho v Mooncity a viem, aké sú naše práva. Zo zákona máme právo na autonómiu, keďže my sme v tejto zemi doma, vy nie.“
Monna sa uškrnula a pozrela na syna.
„Nechávam slovo svojmu synovi Sergejovi, má tiež vyštudované právo, na tej istej škole ako ty.“
Jej hlas znel posmešne. Diana sa pozrela na Sergeja – vedela, že Monna o niečom vie. Okátvius spozornel. Sergej prešiel po displeji na svojom vozíku a presunul sa presne medzi skupinami. Potil sa. Nevedel, čo má povedať. Diana akoby cítila jeho vnútorný boj, pocit toho, že sa nevie rozhodnúť.
„Sergej, hovor!“ vyhlásila Monna hlasnejšie. Sergej preglgol:
„Podľa zákona vlastníme na tejto pôde vyše 20 trafík na ťažbu ropy. Z toho pohľadu nemôžete vyhlásiť autonómiu, keďže ste od nás závislí.“ Monna sa usmiala na Dianu, ale tá si ju vôbec nevšímala. Všímala si Sergeja s akou bolesťou to hovorí. Bolo jej ho ľúto, ale vedela, že Monna chce presne toto.
„Ale tiež podľa zákona – ak sú trafiky postavené viac než 50 rokov a vedia si na seba zarobiť, a budúci autonómny štát ich vie vyplatiť, môžu vyhlásiť autonómiu…“ Oktávius sa usmial. Monna celá očervenela od hnevu a vybuchla na Sergeja.
„Sergej! Bojuj za posolstvo tvojho otca!“ Aj napriek tomu, že Sergej sedel, veľmi sa potil. Nedokázal ísť proti Diane. Pozrel priamo na ňu a prehovoril:
„Lenže z pohľadu právneho nároku – toto miesto patrí pod Mooncity. Nemôžete si len tak vytvoriť svoj vlastný štát bez vlády, rady a armády.“ Monna sa zase pyšne pozrela na Dianu. Diane sa robilo nevoľno, ale ďalej bojovala.
„Akurát, že my toto všetko máme. Máme bojaschopných mužov a ženy, máme spoľahlivú radu aj vládu a dokonca i zvoleného prezidenta. Tu stojí!“ Ukázala na svojho otca. Všetci za ním heslovito vykríkli:
„Slobodná Teránia!“ Monna bola celá červená od zúrivosti. V prvej sekunde vykríkla na Sergeja:
„Do čerta, ty sopliak! Bojuj viac! Nech nie je tvoj otec sklamaný!“ Sergej sa viac v živote nepotil. Vyhŕkli mu slzy. Pozrel sa Diane rovno do očí. Akoby zacítila jeho bolesť.
„Diana, prosím nerob to. Inak bude tiecť krv. Nechcem, aby sa ti niečo stalo.“ Oktávius začal chápať. Ľudia okolo nich boli ako na ihlách. Diana predstúpila.
„Ja viem, že nechceš. Ani ja nechcem, aby sa stalo niečo tebe.“ Sergej na to pokrútil hlavou.
„Tak to skoncuj. Nechci bojovať s mojou matkou!“ Diana sa narovnala ako pravítko. Jej otec prechádzal pohľadom z nej na neho.
„Milujem ťa Sergej, ale milujem i svoj národ.“ Keď to Oktávius počul, bol v šoku. Aj Monna, ale nie v takom ako on. „A budem za neho bojovať. Môžeš bojovať buď so mnou, alebo proti mne.“ Teraz nastal osudový moment. Monna celá červená od hnevu vykríkla:
„Mysli na rodinu a otca, Sergej! Tento Biznis je všetko! Nenecháme si ho vziať len kvôli nejakým špinavcom! Nezraď rodinu!“ Jej hlas počul akoby vzdialený. Začal sa mu zahmlievať zrak aj sluch. Akoby z diaľky počul Dianin hlas:
„Vždy si bol spravodlivý, Sergej! A pre to som si ťa obľúbila a zamilovala! Tvoja matka ťa len využíva pre svoj prospech!“
„Nezraď rodinu len kvôli nejakej krave!“ začul hlas, ktorý mu diktoval od nepamäti.
„Sergej, ja viem že nie si ako ona! Ty máš dobré srdce!“ znel ten krásny hlas, ktorý počul veľakrát. Oči boli hmlisté, prestával vnímať realitu.
„Otec by bol z teba sklamaný, keby vedel, že sa tu takto babreš! Mysli na dedičstvo v podobe Varrelia a celého Mooncity!“
Nato Sergej otvoril oči. Všetky hlasy pre neho stíchli. Vedel, že tam stále sú, ale stíchli. Jednou rukou nahmatal malú skladaciu palicu schovanú pod vozíkom. Roztvoril ju a rukami sa odrazil od vozíka. Vtedy naozaj všetky hlasy stíchli i v realite, ani jedna strana nechápala, prečo to urobil. Pomocou palice sa s klepotajúcimi nohami postavil. Jeho tvár bola ako tvár večného spasiteľa. Keď ho takto Diana uvidela, bola v šoku.
„Môj otec miloval a poznal veľa metafor a porekadiel mocných. Jeden z jeho najznámejších bolo -rozdeľuj a panuj. Viem, že ho veľa ľudí nemalo rado a ani ja som ho nemal najviac v láske.“ Monna sa trochu zamračila. „Ale zároveň som si na ňom jednu vec veľmi vážil. A to jeho odpor voči zabíjaniu. A keďže sme tu na pokraji vojny, chcem tomuto zabrániť.“ Viem, že moja rodina nechce stratiť túto zem kvôli kapitálu a ja to chápem.“
Monna sa zaškerila a Diana celá červená od hnevu už chcela zvresknúť, ale Sergej pokračoval. „Ale i viem, že títo ľudia majú právo na svoj vlastný štát kvôli našej nedbanlivosti.“
Dianin hnev pominul a nahradil ho úsmev, a pri Monne naopak. Vedel, že chce niečo povedať, ale Sergej bol rýchlejší:
„A preto chcem v tento moment vyhlásiť Teránskú nezávislosť, tak isto ako chcem uzavrieť monopolný obchod medzi Teránou a Mooncity,“ Ani Monna, ani Diana, ani nikto toto nečakal. Sergej natiahol ruku a Diana vedela, čo má urobiť.