Materská dovolenka nie je dovolenka, to je všeobecne známy a potvrdený fakt. Každá matka sa preto pri starostlivosti o dieťa a domácnosť snaží eliminovať prestoje, zjednodušiť činnosti, zvýšiť efektivitu práce, a vďaka tomu si každý deň aspoň pár minút užiť dovolenku v tom pravom zmysle slova.
Možno vám preto príde bizarné, že existujú matky, ktoré si každodenné činnosti zámerne komplikujú, a tak okrem iného predlžujú čas práce na úkor voľného času. Keďže tiež patrím do tejto, na prvý pohľad nepochopiteľnej skupiny, musím zdôrazniť, že to nie je nejaký chorý samotrýzniteľský syndróm. Tieto matky, nás, poháňa vyššie presvedčenie, priam novodobé božstvo, ktoré sa v dnešnom svete nazýva udržateľnosť.
Keď myseľ zhodí okovy konzumnej spoločnosti a začne sa zaujímať o to, v akom prostredí žijeme, aké hodnoty sú pre nás dôležité, čím chceme prispieť tejto generácii, čo zanechať tej ďalšej, slovo udržateľnosť sa musí zákonite objaviť.
Udržateľnosť sa dá charakterizovať rôzne. V kontexte tohto príspevku by som vyzdvihla hlavne netoxické, čisté životné prostredie a racionálne využívanie zdrojov. A čo sa určite bude všetkým páčiť, ďalej opisovaný životný štýl miluje šetrenie peňazí. Háčik v tom ukrytý sa týka najmä zásahu do vlastného pohodlia a vykročenia zo svojej komfortnej zóny, čo môže byť pre niekoho ťažké. Nech sa však tomu budete brániť, ako chcete, udržateľnosť je nový lifestyle. Ľudia už nechcú byť len bohatí a úspešní, chcú byť aj udržateľní.
Toľko k navnadeniu, či skôr k odradeniu? To nechám na osobnom zhodnotení každého z vás. Teraz späť k tým matkám. Starostlivosť o dieťa poskytuje obrovské množstvo príležitostí na prevádzkovanie práve spomínaného udržateľnejšieho životného štýlu. Tak napríklad u mňa ho naštartovalo práve rodičovstvo.
Príchodom nového človeka do rodiny sa otvára bezprecedentná možnosť vydať sa na túto cestu. Bábätko zrazu potrebuje veľké množstvo vecí naraz od oblečenia, cez plienky, po nábytok. A tým, že rýchlo rastie a rovnako rýchlo sa menia jeho potreby, objem nevyhnutných vecí sa stále zväčšuje a dopĺňa o väčšie čísla oblečenia a plienok, hračky, ďalší nábytok a iné doplnky.
Oblečenie Práve nekúpením nového ale noseného oblečenia môže začať udržateľnejšie správanie každého rodiča, vďaka čomu môžeme po malých krôčikoch meniť stratégiu celej konzumnej hry. Aspoň v to všetci vyznávači tohto nového náboženstva dúfame. Ale prečo je práve oblečenie tŕňom v oku udržateľnosti?
Bavlna, z ktorej sa veľká časť oblečenia vyrába, je totižto veľmi smädná rastlina. Na jeden kilogram bavlny, čo je množstvo potrebné na ušitie dvoch či troch kusov oblečenia pre bábätko, sa podľa odhadov môže spotrebovať až 2 700 litrov vody. Ale táto smädná vlastnosť zostáva aj samotnému vyrobenému oblečeniu, ktoré sa musí farbiť, len tak mimochodom, viac ako 1 900 rôznymi chemikáliami, niektorými z nich klasifikovanými ako nebezpečnými pre človeka alebo životné prostredie. Pri farbení sa využije obrovské množstvo vody, a aj to je dôvod, prečo 20% všetkej odpadovej vody vyrobí módny priemysel.
Okrem toho oblečenie rado cestuje. Najskôr sa bavlna preváža cez pol zemegule, aby sa dostala do krajiny, kde sa z nej ušije oblečenie, ktoré zase musí prejsť pol zemegule, aby sa dostalo k nám. Módny priemysel je tak zodpovedný za 10% všetkých emisií CO2 aj vďaka svojej vášni k cestovaniu.
Výroba oblečenia má okrem výrazného zaťažovania životného prostredia aj svoje neetické praktiky. Vo svojom výrobnom procese má často podpriemerne zaplatených poľnohospodárov pestujúcich bavlnu, či šičky, ktoré okrem toho pracujú toľko hodín denne, že si musia lepiť očné viečka, aby pri práci nezaspali.
A ako si potom objednávateľ oblečenia, nejaká známa veľká značka, váži všetku tú prácu ľudí, prírodné zdroje a celkovo našu planétu? Nepredané oblečenie spáli, aby neklesla jeho hodnota alebo hodnota značky. Totižto výroba oblečenia už dávno nekopíruje rast populácie.
Asi pred dvadsiatimi rokmi ho predbehla, a tak vždy zostane nejaké to oblečenie aj na spálenie.
Čo sa týka recyklácie oblečenia, momentálne je veľmi slabá, preto sa na to tiež netreba spoliehať. Preto je, podľa môjho názoru, najlepší swap, výmena oblečenia, alebo ho jednoducho kúpiť z druhej ruky. Napríklad, na oblečení pre bábätko nemá novorodenec čo pokaziť, väčšinou ani ako ušpiniť, pretože materské či umelé mlieko idú ľahko z oblečenia vyprať, takisto aj mliečna stolica dieťaťa. Okrem toho, dieťa najmä do svojho prvého roku života rýchlo rastie. Veľkosti treba často meniť, a tak sa veľakrát stane, že dieťa konkrétny kus oblečenia oblečie len párkrát.
V dnešnej dobe je populárne kupovať a predávať celé balíky noseného oblečenia s niekoľkými veľkosťami naraz, napríklad 0 – 6 mesiacov, 1 – 2 roky a pod. Pri takomto nákupe oblečenia by som však vyzdvihla dôležitosť narodenia detí, ktoré to oblečenie nosili alebo plánujú nosiť, v podobných obdobiach v roku. Oblečenie po letnom dieťati nemusí vyhovovať potrebám v obliekaní dieťaťa narodeného v zimných mesiacoch a naopak. Zoberme si taký zimný overal vo veľkosti 0 – 3 mesiace. Dieťa narodené v lete ho nepotrebuje, ale pre dieťa narodené v zime je to nevyhnutnosť.
Ja som kúpila oblečenie po dvoch deťoch, obe boli narodené v zimných mesiacoch, a preto aj môjmu februárovému dievčatku všetko oblečenie sedelo. Medzičasom toto konkrétne oblečenie nosí moje druhé dieťa, rovnako dievčatko narodené v januári. Takže už štvrté dieťa využíva rovnaké oblečenie. A keďže to nezostalo len pri oblečení pre bábätko, ďalej kupujem najmä nosené oblečenie a topánky, vďaka čomu som dala zbohom fast fashion.
Aby to nepôsobilo príliš idealisticky, niektoré kusy detského oblečenia som i ja vymenila kvôli neopraviteľnému poškodeniu, prípadne doplnila, lebo návštevy, hlavne staré mamy, rady nosia oblečenie ako darček. A to i keď sú upozornené, že to naozaj nie je potreba. Ale aj na to je udržateľná finta. Síce by sa darované nemalo ďalej darovať, v tomto prípade nám snáď bude odpustené, a jednoducho stačí to, čo dostaneme a nepotrebujeme, darovať niekomu inému, kto to pravdepodobne využije, dokonca nie je hanba sa opýtať, či to reálne zužitkuje a podľa toho sa rozhodnúť.
Čoho sa pri nosenom oblečení netreba báť sú nevyprateľné fľaky. Veď aj staré oblečenie je potrebné, napríklad na záhradu alebo rôzne grafomotorické aktivity zahŕňajúce farby, fixky či lepidlo. Ja to napríklad robím tak, že si na začiatku vytriedim obnosenejšie oblečenie, čo sa bude následne nosiť doma, a novšie a čistejšie oblečenie, ktoré bude do škôlky, na fotenie či návštevy. A čo sa týka lákavého krásneho oblečenia vystaveného v obchodoch, dôležité je držať sa zásady – nekupovať oblečenie, ktoré nepotrebujem, ale kupovať iba naozaj to nevyhnutné, chýbajúce.
Len tak na okraj, ak sa vyskytne nekompatibilita farby, mám osobnú skúsenosť, že môj brat ako najmladší a jediný chlapec v rodine, veľakrát nosil aj oblečenie po nás, troch starších sestrách. Nič sa mu nestalo, dnes je z neho úplne normálny dospelý mladý muž a dokonca mu doteraz ružová farba veľmi pasuje.
Keďže v úvode spomínam, že synonymom udržateľnosti v tomto kontexte je sporivosť, ja som v prepočte kúpila každý kus noseného oblečenia za 1 € – 2 €, topánky vyšli na približne 5 € – 8 € za kus. Samozrejme, je to veľmi individuálne, závisí to od ponuky, ktorá je však veľmi široká.
Plienky Ďalšou kvantitatívne veľkou a finančne zaťažujúcou položkou potrebnou pri starostlivosti o malé dieťa sú plienky. Jednorazové plienky sú veľmi obľúbené kvôli svojej ľahkej a bezstarostnej použiteľnosti. Ale práve to vytvára aj ich veľkú nevýhodu. Sú tak masívne používané, že tvoria obrovské množstvo odpadu.
Na základe štatistických dát sa vypočítalo, že v Európskej únii spotrebuje jedno dieťa vo veku 0 – 2 roky priemerne šesť kusov jednorazových plienok za deň. Na Slovensku sa tak využije viac ako milión kusov plienok denne. Čo sa týka váhy, tak každé dieťa v EÚ za jeden rok vytvorí okolo 450 kg odpadu len z plienok. Na konci plienkového obdobia sa dieťa môže pochváliť s tonou vyprodukovaného odpadu z plienok, ktoré používalo. Niežeby deti boli na to hrdé a chválili sa tým.
Tieto plienky sa ani vo veľkom nerecyklujú, lebo obsahujú príliš veľké množstvo rôznych materiálov. A zas druhá strana recyklácie plienok – napili by ste sa z fľaše, ktorej vrchnák bol
vyrobený z použitej plienky? Čo je horšie, ani jedna jednorazová plienka sa doteraz nerozložila, a to sa vyrábajú od 60. rokov minulého storočia. Týmto plienkam sa totiž nechce odísť do plienkového neba, a tak si dávajú načas. Ich rozloženie trvá až niekoľko sto rokov. Musím sa priznať, že som si nie tak úplne istá, či by som si vôbec trúfla začať látkové plienky používať sama od seba. Dostala som ich však v balíčku s oblečením pre bábätko. Prvé dva týždne mojej dcérky som sa ich bála vyskúšať, no keď som sa konečne odhodlala, nemôžem na ne doteraz dopustiť. Pri druhom bábätku som ich používala hneď od narodenia už v pôrodnici.
Medzi najväčšie výhody patrí to, že častým vymieňaním plienok sa predchádza plienkovej dermatitíde, dieťatko sa väčšinou skôr naučí pýtať na toaletu, lebo pocit mokra z látkovej plienky nezmizne tak ako z jednorazovej, neprodukujú toľko odpadu a šetria peniaze.
Pri látkových plienkach je nepochybne najväčšia vstupná investícia. Odporúčam mať aspoň 60 ks plienok, aby približne 50 kusov naplnilo práčku a ešte nejaké suché a čisté zostali, a k tomu aspoň 5 ks vrchných nepremokavých nohavičiek. Pranie tak vychádza na každý 4. – 6. deň v závislosti od veku dieťaťa a pitného režimu. Podľa mojich skúseností, dieťa do pol roka použije priemerne 10 – 15 ks plienok denne. Toto číslo sa s pribúdajúcim vekom trochu zníži. Odporúčam kúpu kvalitnejších plienok vo väčšom rozmere. Čím užšia a menšia je plienka, tým ekvivalentne narastá aj riziko úniku jej obsahu mimo plienku. Ale treba sa celkovo pripraviť na to, že takéto nehody sa pri používaní látkových plienok stávajú častejšie.
To, kedy sa vráti vstupná investícia, závisí od toho, či kupujete úplne nové klasické plienky, alebo sú to špeciálne látkové plienky na zjednodušené používanie. S látkovými plienkami sa rovnako obchoduje ako s oblečením, a preto sa už použité látkové plienky dajú zohnať aj výrazne lacnejšie. Opäť, nedá sa presne povedať, koľko v priemere stoja takéto plienky, ale investícia môže byť 50 – 200 €, čo je návratnosť za 2 – 9 mesiacov, ak vychádzame z ceny 0,12 € za jednu jednorazovú plienku a priemernej dennej spotreby 6 ks jednorazových plienok. Tieto plienky sa opäť dajú predať alebo použiť pre ďalšie deti. Keď uvážime, že plienkové obdobie trvá priemerne 24 mesiacov, z finančného hľadiska sa látkové plienky určite oplatia.
Čo sa týka nákladov na pranie, to tiež závisí od množstva premenných. V mojom prípade sú celkové náklady na pranie 50 – 60 ks plienok vo výške 0,38 €. Do tejto sumy som započítala množstvo spotrebovanej elektriny (1,2 kWh = 0,18 €), vodné a stočné (60 litrov vody = 0,12€), domáci prací prostriedok (100 ml = 0,03 €) a aviváž riedenú octom (50 ml = 0,05 €) na jeden prací cyklus. Dohromady sú moje približne náklady na pranie látkových plienok vo výške 40 € za rok, keď plienky periem dvakrát do týždňa.
Aby som uviedla na pravú mieru môj názor na jednorazové plienky, myslím si, že sú perfektným vynálezom, ktorý nesmierne uľahčuje život, ale mali by sa využívať s mierou. Aj ja ich používam, keď ideme na výlet, k lekárovi, na prechádzku v zime, či každú noc kvôli môjmu pohodliu, aby sa dieťa nebudilo na pocikanú plienku. Väčšinou takto použijem 1 – 2 ks jednorazových plienok za deň. Ak by ste ich využili aj viac, dôležité je, že každá jedna použitá látková plienka je cenená a počíta sa. A myslím si, že z takéhoto hybridného modelu plienkovania určite nikomu nebudú stáť vlasy dupkom, predsa ich nemusíme chodiť prať do potoka ako naše babky.
Pre objektívnosť musím spomenúť, že látkové plienky sú z pohľadu množstva odpadu oproti jednorazovým plienkam neporovnateľne ekologickejšou a udržateľnejšou voľbou. Čo sa však týka celkových environmentálnych dopadov, vypočítaných podľa uvoľneného množstva oxidu uhličitého v ich celom životnom cykle, nesprávne použitie látkových plienok môže zanechať väčšiu uhlíkovú stopu ako jednorazové plienky, a to za predpokladu, že sa perú v poloprázdnej práčke, za vysokej teploty (90°) a vždy sa sušia v sušičke. Aj látkové plienky teda treba rozumne a udržateľne používať.
Pracie prostriedky a aviváže S používaním látkových plienok som sa začala aj viac zaujímať o pracie prostriedky a aviváže. Predsa len, plienky sa dotýkajú najcitlivejších a najdôležitejších oblastí detského tela. A tak som začala vyrábať vlastný prací gél. Ako správna kuchárka som prevzala základný recept a ďalej som experimentovala.
Môj recept na prací gél je veľmi jednoduchý, ekologický, lacný a obsahuje len štyri ingrediencie: 10 litrov horúcej vody, 1 balenie pracej sódy (300g), polovicu mydla na pranie, polovicu žlčového mydla. Mydlá nastrúhame na strúhadle, rozpustíme vo vriacej vode a pridáme praciu sódu. Necháme vychladnúť do druhého dňa. Po stuhnutí vznikne rôsolovitá zmes. Aby sme vytvorili jednotnejšiu a hladšiu konzistenciu, rozmixujeme ju tyčovým mixérom. Ponalievame do fliaš, ale nie úplne doplna, aby sme tento prací gél mohli pred použitím trochu pretrepať, a tým ho ešte zjemniť.
Výsledkom je asi 10 litrov pracieho gélu vyrobeného približne za 3 €. Takýto domáci prací gél neobsahuje žiadne pridané parfumy, zosvetlovače, zmäkčovače, či iné látky, ktoré sa zvyčajne pridávajú do pracích gélov, pričom práve tie spôsobujú alergické reakcie a veľkú ekologickú stopu. Domáci prací gél je biologicky odbúrateľný, a tak nezaťažuje životné prostredie, za predpokladu použitia ekologicky vyrobeného mydla. Tento gél využívam aj na ostatnú bielizeň už niekoľko rokov a s výsledkami prania som spokojná.
A aby som sa vyhla potenciálnym zbytočným alergénom v aviváži, nepoužívam ju. Namiesto nej nalejem do práčky ocot. Oblečenie po ňom nesmrdí, jeho vôňa je skôr svieža, zmäkčuje bielizeň a je lacný. Pri použití 50 ml octu namiesto aviváže, je jeho cena na jedno pranie približne 0,02 €. Prípadne sa dá octom rozriediť aviváž v pomere 1:1 a hneď sme tým urobili ďalší krok smerom k udržateľnosti a šetreniu peňazí.
Detský nábytok Dnes je ponuka nového detského nábytku naozaj neobmedzená. Vedzte však, že na rôznych internetových portáloch je rovnako neobmedzená ponuka používaného detského nábytku. Niektoré kusy nábytku, ako napríklad stoličky na jedenie, vyrobené z tvrdého plastu, vyzerajú použité ako nové. Aj ja jednu takú používanú mám a v porovnaní s novou som ušetrila polovicu, ak nie tretinu, nákladov. Dokonca si nikto nevšimol, že nebola nová.
Nechcem, aby nasledujúci odsek vyznel, že rodič, snažiaci o udržateľný spôsob života, sa musí uspokojiť s niečím druhotriednym, ale skôr aby každý radšej zapojil fantáziu a využil či zdokonalil svoje manuálne zručnosti v prospech vyšších spoločenských cieľov. Pri používanom nábytku sa otvárajú nekonečné možnosti jeho prerobenia alebo vylepšenia, čo je aj veľmi produktívny spôsob sebarealizácie. Tak napríklad po mne a mojich súrodencoch sa zachovala drevená detská postieľka. Stačilo ju trochu ošmirgľovať, natrieť bielou farbou, vymeniť pár skrutiek a už zase vyzerá akoby bola práve kúpená.
Ďalšie nevyhnutnosti Čo sa týka takých detských autosedačiek, to je momentálne tak využívaný artikel, že je na nich vidieť, ak sú z druhej ruky. Samozrejme, čím viac detí ich využívalo, tým sú opotrebovanejšie. Na kvalite im to väčšinou neuberá, a ak sú z bezpečnostného hľadiska v poriadku, rodič vie vďaka nim ušetriť určite polovičné náklady a viac. Podobne je to aj s odrážadlami, kolobežkami a bicyklami. Ale, samozrejme, dajú sa kúpiť aj párkrát použité, kedy skoro vôbec nie je vidieť ich opotrebovanie.
Na takýchto používaných doplnkoch je výhoda, že sa dajú pôvodne drahšie a kvalitnejšie, kúpiť za nižšiu cenu, veľakrát aj lacnejšie ako tie najlacnejšie nové. Odporúčam takúto kúpu pri detských kočíkoch – radšej kvalitný používaný ako nekvalitný nový. To isté platí pri ergonomických nosičoch a ležadlách – radšej používané ale ortopedicky zdravšie ako nové a lacné, bez ergonomických prvkov.
Samozrejme, netvrdím, že rodičia majú všetko kupovať z druhej ruky. Ja praktizujem a odporúčam opäť raz taký hybridný model, že čo je pre mňa dôležité a viem, že to budú moje deti dlho využívať, to kúpim nové, a to ostatné len dokúpim z bazáru.
Ak aj kúpim nové oblečenie, topánky, nábytok, doplnky, vlastne všetko, čo deti potrebujú, stále sa môžem správať udržateľne. Stačí ak sa o tieto veci budem pekne starať, nebudem ich považovať za niečo bezvýznamné, čo jednoducho vyhodím, keď sa mi to nebude chcieť opraviť alebo očistiť. Takéto zachované veci sa následne dajú ponúknuť na bazári, kde je nepísané pravidlo, aspoň ja mám takú skúsenosť, že sa mám o to starať tak, aby som sa to nehanbila predať. Kupujúci totižto hneď vidí, ako sa predchádzajúci majiteľ o konkrétnu vec staral. Tým sa hneď aj moja ekologická stopa trochu zmenší.
Ak sa chcem stať udržateľnejším rodičom, nemusím teda žiť asketickým spôsobom života, dôležité je venovať veciam, ktoré vlastním, novým či už používaným, svoj čas v podobe starostlivosti, čas na prípadné opravy, aby vydržali čo najdlhšie a pre čo najväčší počet detí.
Nad udržateľnosťou treba premýšľať, zžiť sa s ňou, skúšať a experimentovať, čo by sa ešte dalo vylepšiť v mojom správaní. Určite sa nedá robiť všetko maximálne udržateľne, a určite nie hneď od začiatku rozhodnutia vydať sa touto udržateľnejšou cestou. Každý rodič si chce užívať voľný čas so svojím dieťaťom, lebo čas venovaný deťom je to najdôležitejšie, čo môžu od nás dostať. Ale keďže aj udržateľné aktivity majú rady našu pozornosť a čas, myslím si, že je dôležité robiť všetky udržateľné zlepšováky s mierou, iba toľko, koľko zvládam. Možno o trošku viac ako si myslím, že je moja hranica, aby sa vytvoril priestor aj na osobnostný rast.
Každého z nás môže ovplyvniť iný faktor, prečo sa vydať, respektíve nevydať na udržateľnejšiu cestu. Nech sa rozhodneme akokoľvek, nemali by sme zabúdať, že máme len jeden skutočný domov. A určite aj vy chcete mať doma čisto, zdravotne vyhovujúco a nevydrancovane, aby si i naše deti a ďalší naši potomkovia, mohli užívať každodenné radosti tak ako my.