Ži a nechaj žiť
Načúvaš hodinám, ktoré bijú opačne,
sekundy sa rodia staré a umierajú mladé.
Dýchaš dymom spomienok,
no pľúca máš plné budúcnosti.
Možno aj slnko, že horí len predstiera,
a v skutočnosti stále viac a viac chladne,
kým my sa tu o márnych zbytočnostiach hádame,
či má vôbec zmysel zohriať si srdce,
keď ľad v nás je pevnejší než oceľ?
Veď nechaj človeka byť záhadou pre seba,
lebo kto ti dal právo tvoriť mu zrkadlá?
Ty sama si existencia, sama pre seba,
kto ťa má zaujímať, veď si žiješ sama, nie podľa neho stvorená.
Nie sú nám všetky hodnoty podsúvané v pokrivenej verzii?
Vždy mlčať, nie je ti to snáď správne?
Nestáva sa potom z každého z nás tyran?
Tyran našich pocitov, utýrame sa k úbytku ľudskosti.
Vnucujeme sa, podsúvame na zlatom podnose ľudom a spoločnosti,
ktorá nás nie že živí, ale len vysáva a ničí.
Rovnosť rovná sa prirodzenosti.
To, čo neprirodzené, je postavené dnes na vrchol spravodlivosti.
Kto zafarbil indikátory šťastia?
Prečo do našich pocitov štuchajú ako do kopy blata?
Ži svoj život, Miluj svoj život.
Ten kto Miluje, neubližuje,
a ten kto šťastný je, nenávisť nepotrebuje.
Kontrasty, protipóly a protiklady túžob,
stretávajú sa v chaotickom tanci desivých búrok.
Súdom je jedno, či vinný, či nevinný si.
Vládam je ukradnuté, či človekom, či nečlovekom si.
Ľuďmi nepohne, že nenávisť a hnev na pasivitu v tebe vrie,
Tebe je jedno, že sa ti ruka v ruke celý vnútrajšok chveje.
Ži a nechaj žiť, hovoríš,
no svet ti kreslí na pery príkazy.
Myšlienky sa lámu ako brúsené kosti,
a každý sen je podozrivý z ničomnej vlastizrady.
Sme vinní tým, že cítime,
sme vinní tým, že mlčíme,
sme vinní aj tým, že inak dýchame,
sme vinní, pretože vina sa v poslednej dobe na každého hádže.
Sme vinní a vinnými zostaneme,
ako zákon otupenej príťažlivosti nám prikazuje.
A ak ti podám ruku,
aj keď ju mám plnú triesok z lávových pádov, kliešťov a šarkanov.
Objímem ťa, aj keď moje ramená horia.
A nikdy ťa neprestanem ľúbiť,
tak nepochopiteľne, že sa tomu zasmejú aj všetky súhvezdia Andromedy.
Myslím to skutočne, z lásky a dôverne.
Lebo som vinná a nechávam tak ako si, žiť ťa.
Možno je to celé absurdnosť nad absurdnosťou
ale veď práve v nezmysle kvitne láska
divoká, bizarná a bez povolenia.
A ak máme zhynúť,
nech sa nám v poslednej jeseni podarí skutočne vykvitnúť.
Bez pocitov, že sme len blázni,
a ak je všetko len sen
simulácia zdeformovaná princípmi Matrixu a túžob skanzen.
Nechaj nás, akými sme.
Žime a nechajme žiť iných, preto, lebo sme takí, akí sme.
Comments are disabled