OZVAL SA BOZK
Padal dážď,
čo ocukril jej vlasy,
čo omyl jej tvár od potmavej noci.
Hrmelo javorové ticho,
až dokým dážď…
nezačal maľovať na okná mozaiku plačúcich kamienkov.
Sťa by pne uvádzali v orchestrálnej sále hlboké árie,
tak dážď mocný bol…
svojou katedrálnou ozvučinou.
Ani sokolie hrdelné hlasy takú tóninu neokrídlia,
ani orlie výšinové slová takú tóninu neukoja…
Ani za ten svet javorie árie ešte neposlúchala hlasnejšie,
ako v túto júnovú nedeľu,
keď dážď zobudil jej srdce,
keď zasnil jej sluch do božích perinkových vrát.
Čas sa stratil vo chvíľach tancujúcich lupeňov…
pivonkám fialkastým vraj krása chudobnela.
Čas sa už nesypal na mená spievajúcich včiel…
k pivonkám fialkastým, začal sa túliť búrkových tieň.
Padal dážď…
Aleže podvečer jej už ktosi iný líce bozkal.
Mocná ozvučina prebúdzala domovy…
Nože v jej očiach už nedýchal bralistý orgán.
Padal dážď…
dokým znovu nezačala milovať.
JELŠA
Tieňohra sa plazila, na streche za slnka,
a bola v čiernom odetá ako noc bezhviezdna.
Nerozprávala, ale nôtila strunovú pieseň.
„Bravúra, bravúra!“, tak spievala…
až pokým nespevnela jelšina.
Vietor pozakrúcal Slnku predlhé úsmevy,
nože tieňohra ešte vždy mrkala…
A ani pochladná nedeľa jej neunavila nohy…
Mala žihavú krv.
Tá jej otvorila teáterné dvere,
nech si bzučí jelšové šansóny,
nech nie je mrcinou…
na konci dediny spálenou zimnicou, morénou.
Vtáčatá sa jej stráchali,
dravce sa vysťahovali,
mačky nepáchali špásy,
bo na streche postarej škridlice,
vynášala tieňohra, jelšové šansóny do neba.
Tie najsypkejšie pre sluchy, tie najsladostnejšie pre spánky!
Ani bránku v tichom háji tieňohra neotvorila…
Taká bola skromná.
Spytovala sa len na hodinu,
a možno, že chcela poznať čas vlaku,
kedy sa môže vydať, na báň líhavú, blaženú, ďatelinovú.
Mladosť jarabia, už si strunovú pieseň bzučí…
až do najvrchnejších chorálov jelšín.