Kamarát
Na kraji cesty, kde stromy kedysi rástli,
dnes visí múdrosť v plastovej nádhere:
„BUĎ SÁM SEBOU — KÚP SI TÚTO PASTU!“
(vedľa modelky v digitálnej nevere).
Vie všetko: kto si, čo chceš byť,
kam máš ísť, aj koho máš mať rád.
„Zmeň svoj život — v zľave do soboty!“
(aj keď máš dlh a štyri deti na chrbát).
Zvláštna je logika veľkých tabúľ;
auto ti šepká: „Buď slobodný, splácaj.“
Fast food s úsmevom varuje pred obezitou
a kandidát má reč z plagátu — bez hlasu a tváre.
Mokne v daždi, radí v noci
a človek len žmurkne, keď mu blikne v hlave:
„To, čo si prajem, mi už niekto vymyslel.
Len si to ešte neviem správne predstaviť.“
demagógia
sedia v oblekoch,
rozopnuté kravaty ako slučky,
čo čakajú na ďalších idiotov.
rečnícky sa lesknú,
slová lepia na jazyku ako
staré žuvačky pod stolom —
lacné frázy o záchrane,
pravde,
národe,
bohu.
a ľudia,
bože tí ľudia,
žerú to ako lacné párky
na jarmoku —
kde všetko chutí rovnako
a nikto nechce vedieť, z čoho je to urobené.
oni kričia,
že nás ochránia,
že vedia, čo je správne.
pravda je, že vedia, čo chceš počuť
a povedia ti to.
desaťkrát.
stokrát.
kým nezačneš veriť,
že je to tvoja myšlienka.
a keď si konečne istý,
že si prebudený,
tak si už dávno len súčasť plánu.
demagógia,
priateľ môj,
je ako lacné víno —
najprv ťa rozosmeje,
potom ťa oklame,
a napokon
ťa nechá ležať v kaluži vlastného zvratku
s hlavou plnou
cudzích slov.