Brutus
Ten slastný zvuk, ktorý preberie každého zo zasnenia. Po zvonení však miestnosť nenaplní ticho–práve naopak. Akoby sa všetci potrebovali ubezpečiť, že sa im počas hodiny nestratil hlas.
Čo najnenápadnejšie si zbalím veci a vstanem zo svojho miesta. Nechápem, ako sa môžu ostatní stále presúvať. Čo je to za hodinové priateľstvá? Za ten rok sa už naučili, že ja medzi nich nepatrím, a tak mi, našťastie, vyhradili miesto vzadu.
Rýchlo sa vyberiem k východu. Stačí mi len pár krokov a som voľná. Predĺžený víkend… Nie…čo to robí? S čím to máva? A prečo mi ide naproti?
„Ahoj!“ vycerí na mňa tie jej perfektne biele zuby.
„Čau,“ zamumlem nechápavo. Zrazu sa mi ide prihovárať?
„Vieš, robím tento víkend oslavu…“
„To je super,“ pokývem hlavou a nadvihnem obočie. Prišla sa mi s tým vysmiať?
„Budem rada ak prídeš,“ podá mi papierik a odíde medzi svojich. Vykročím preč.
***
Trhnem dverami k sebe. Hlas z televízie prehluší tresknutie. Toľko k mojej nenápadnosti…
„Lívia!“ ozve sa z obývačky. Mimovoľne pregúlim očami.
„Ako bolo v škole?“
„Však vpohode…“ schody beriem po troch, kým stihne položiť ďalšiu blbú otázku.
Dvere do svojej izby tentoraz opatrne privriem. Zložím si z chrbta tašku a vyberiem z nej učebnice. Medzi prsty sa mi zapletie kus papiera. Ešte raz si prečítam jeho obsah, akoby si stihli čierne znaky vymeniť medzi sebou miesto.
Tenký biely predmet odhodím a otvorím zošit, ktorý mi prvý príde pod ruku, no nedokážem to. Slová sa mi pod očami rozplývajú a nahradzujú ich písmená z papieriku. Vstanem, vyberiem sa ku košu a z vrchu kopy vezmem to diablovo mučidlo. Snažím sa ubezpečiť o význame slov na ňom. Pozvala ma na svoju oslavu. Robí akoby sa nič nebolo stalo, akoby sa pred rokom nehrala, že ma nepozná, aby urobila lepší dojem na nových spolužiakov…
Z myšlienok ma vytrhne zabrnenie. Z predného priečinku tašky vyberiem telefón a potiahnem prstom nadol. Nový Gmail? No jasné! Pozvánka na tú jej oslavu. Potrebuje sa pripomenúť, ak by na ňu náhodou niekto zabudol. Nedá sa, snažím sa o to už vyše roka.
***
Nádych. Výdych.
Načiahnem sa a stlačím gombík pri vchodových dverách. Ten slastný zvuk, ktorý naznačoval slobodu, sa mi teraz zareže hlboko do uší a roztrasie mi celé telo. Čo to vyvádzam?
Dvere sa otvoria a privíta ma dokonale biely úsmev: „Ty si prišla, to som rada!“ ustúpi od vchodu a ukáže na predsieň, akoby som sa tu nevyzúvala už tisíckrát predtým. Idem cez zárubňu, ktorej dvere sme kedysi rozbili a teta prehlásila, že sa jej to bez nich vždy páčilo viac.
Prejdem chodbou a zastanem na prahu obývačky. Hlava vraví, nech pokračujem, no nohy odmietajú poslúchnuť. Toto je karneval?
„Nevedela som ťa na sociálnych sieťach nájsť, tak som ti tému oslavy poslala cez Gmail,“ snaží sa prekričať hluk. Aby ma ja našla, keď som si ju všade zablokovala. Vtieravo sa usmeje a pobehne k hlučnej skupinke s napodobneninami vavrínových vencov okolo hláv.
Grécko. Divná téma, ale očividne sa tým nikto netrápi. Dovolenkové košele, žabky, nešikovne uviazané chitóny… Čo by nespravili pre tak milého, priateľského a talentovaného človeka ako je ona?
Prečo nie si ako Lucka?!
A čo z toho dostala ona?
Mala by si si brať zo svojej sesternice príklad!
V ušiach mi zaľahne, hudba z reproduktorov poľaví a ozve sa šumivý zvuk hlasu.
„A teraz niečo pre oslávenkyňu, vieme ako veľmi ho máš rada!“
Miestnosť zaplnia prvé akordy novej piesne. Lucka preafektovane skriví tvár a zazrie na chalana s potiskom koňa na tričku, zvierajúceho v ruke mikrofón.
You know you love me
I know you care…
Celý dom roztrasie začiatok bieberovej pesničky. Presne ako kedysi Luckinu izbu.
„Ty si úplne pripečený? Prepni to, nikto to nechce počúvať,“ zahučí nejaké dievča zo skupinky v strede miestnosti a odštartuje more plastových pohárikov, ktoré chalana s mikrofónom po chvíli zaplaví.
„Dobre!“ zvolá a snaží sa ubrániť ďalšej vlne, „Neviete sa aspoň trošku zabaviť?!“
Pieseň ustane a nahradí ju repertoár spred pol minúty.
Posadím sa ku stene. Nechce sa mi tlačiť do toho epicentra „zábavy“. Asi vyzerám ako blázon, keď na nich takto zízam, ale aspoň nie som jediná. Chalan, ktorý pred chvíľou zvieral mikrofón v rukách, teraz sedí pri stole s počítačom a taktiež sleduje ľudí na provizórnom parkete.
Náhle otočí hlavu mojim smerom, pousmeje sa, niečo zamrmle svojmu spolusediacemu a vstane. Dych sa mi zastaví niekde hlboko v hrdle. Prišla som sem kvôli jednej veci. A začínať rozhovor s týmto pakom je to posledné, v čo som dúfala.
„Dobré oblečenie, ale dosť minimalistické,“ zvolá a posadí sa vedľa mňa.
„Lebo ty si sa obliekol na tému,“ odvrknem.
„Nevidíš?“
Nadvihnem obočie a skôr ako stihnem otvoriť ústa, chalan zvolá: „Trójsky kôň. Dobré, čo?“
„Myslela som si, že téma bola Grécko.“
„No, však-“
„Trója je v Turecku.“
Zapozerá sa kdesi za mňa a chvíľu mu trvá kým mu slová naberú zmysel: „Dopekla, to fakt?! To mi nikto nepovedal! Tak prečo to bolo v tých gréckych povestiach? Teraz musím vyzerať ako úplný blb-“
„Nič nové.“
„Vtipná,“ zabrble dotknuto.
„Nemyslela som to-“
„Vpoho,“ štuchne do mňa a vstane. Kývne hlavou mojim smerom na pozdrav. Neviem ako zareagovať, tak mu gesto vrátim. Ani nežmurknem a stratí sa v kope na parkete. Pristihnem sa, že sa tupo usmievam na miesto, kde zmizol. Čo je to so mnou? Tieto akcie mi naozaj neprospievajú. Mala som zostať doma a učiť sa… preblesne mi mysľou predtým, ako si pripomeniem svoje poslanie. Nie, nemohla som zostať doma. Musím to tu preskúmať.
***
Svetloružové steny pokrýva sivá vrstva farby. Postavičky a obrázky, ktoré sme spolu načmárali nahradili knihy a prívesky z ciest. Grécko. Stačilo, aby sa na dejepise len okrajovo spomenulo niečo s antickou mytológiou, a bola za najväčšiu bifľošku.
Miesto, kde som strávila celé svoje detstvo už nespoznávam. Nesmerovalo to sem už od začiatku? Vždy vzhliadala k tým najhlučnejším v triede–a teraz je z nej samotný Ceasar. Nová škola, nové zážitky a známosti pohltili všetko staré. Noci, keď sme pozerali Percyho Jacksona a zvýskli, akonáhle na obrazovku vyskočila nejaká príšera a to jej nekonečné brblanie o tom, ako sú filmy mimo knižnej predlohy. Naše večierky s čajom, Bieberovými pesničkami a jej neskoršia posadnutosť ním, lebo vyzerá „presne ako Percy“. Viem, čo sa odvtedy zmenilo, ale nechápem to… nechápem ako mi to mohla spraviť!
Prečo ma sem zasa dotiahla? Potrebuje ma pokúšať? Špárať sa v stále nezahojených ranách? Dobre, ako chce. Túto hru môžu hrať aj dvaja.
Siahnem do vrecka a hneď na to izbu pretne svetlo z mojej Até.
***
„A hopá!“ zakričí Trójsky kôň spoza pultíka s počítačom a máva rukou vo vzduchu. Poklopem mu po ramene. Prudko sa otočí a dá si dole slúchadlo z ucha, „Á, ty si tá Vtipná!“
„Zahral by si mi niečo?“ idem rovno k veci.
„Vieš aký by tu bol bordel, keby si každý púšťal, čo chce?“
„Fakt sa to nedá nejako zariadiť?“
„Že si to ty. Čo by si chcela?“ vzdychne.
„Mám to na mobile, vedel by si to spojazdniť?“
Zmraští obočie a vzdychne znova: „No daj.“
Po celkom dlhom zapájaní sa to napokon podarí spustiť, no bez obrazu. Škoda, ukrátili sa o Lucku s gitarou, vlasmi zopnutými hore ako Ariana Grande a centimetrovým nánosom make-up-u.
Niečo v reproduktore praskne, chalan s výstredným tričkom tleskne a vzopne si nad hlavou ruky: „Kokos, konečne!“
„Hi,“ ozve sa dievčenský hlas so silným prízvukom, „I´m Lucia and I´m from Slovakia.“ Ticho. Pôsobí to na nich ako Medúzin pohľad. Ceasar sa obzerá a nakoniec jej zrak padne na mňa. Asi jej to v tej peknej hlavičke konečne docvakne. Začne na mňa zazerať s očami plnými zrady, „This is for you Justin!“
Luckin hlas vystrieda brnkanie na gitare a v krátkom závese nasleduje aj spevácka zložka.
You know you love me
I know you care
„To stačí!“ ozve sa oslávenkyňa, „Zabavili ste sa?! Vypni to!“ Lucke sa zlomí hlas, chalan za počítačom sa spamätá a miestnosť naplní trápne ticho.
***
Ubehnú tri dni, dve prebdené noci a nula pohľadov od Lucky. A až teraz to zo mňa opadne. Prečo na ostatných ľuďoch vidím, že sú posadnutý hnevom, ale ja som si to neuvedomila? Všetko vtedy dávalo zmysel, nevidela som inú cestu ako jej to oplatiť… A čo som jej vlastne chcela odplácať? To, že ma nechala samú? To, že si našla iných, lepších priateľov? To, že sa bojím, čo sa stane, ak sa prihovorím novým ľuďom?
Stojím a s nechuťou sa prizerám na všetko, čo sa deje. Zdá sa mi, že mám kosti z olova, nohy prikované k zemi a zrak zahmlený všetkými tými dobrými spomienkami s Luckou. Odtrhnem sa. Padám. Nádych. Výdych.
***
Všetci sa s Luckou rozprávajú, akoby sa nič nestalo. A to je dobre! Nemohla za to. To ja. Pozvala ma bližšie k sebe a ja som jej zabodla dýku do chrbta.
Viem, že mi neodpustí. Ale chcem aby vedela, že mi to je ľúto.
Vyčkávam na správnu chvíľu, no tá neprichádza. Ako ju mám niekde zastaviť, keď takmer nikam nechodí sama? Takmer…
Nádych.
Stojím v uličke a vyzerám spoza rohu. Taška Lucke jemne poskakuje v rytme jej krokov, môjho srdca a končekov mojich prstov. Zatnem ich v päsť. Čas na tieto slabosti bude až o chvíľu.
Výdych.
Myšlienka na to, čo idem teraz spraviť mi prejde telom ani elektrický prúd.
Kráčam popri nej. Úkosom oka na mňa pozrie a odvráti pohľad na druhú stranu ulice.
„Prepáč,“ rozprúdim nával pocitov a nekonečného ospravedlňovania sa. Slová mi idú z úst ani vodopád. Hľadám miesto na nadýchnutie, oporu, ktorá zaláta trhlinu v priehrade myšlienok…a nájdem ju. Lucka ma pohladí po ramene a pridá sa k vylievaniu si srdca.
Padnem jej do náruče a aj keď si uvedomujem, že ju budem musieť nechať ísť a všetko sa vráti do starých koľají, tak viem, že to nebude ako predtým.
***
Vzadu je voľná lavica, pre mňa, no ja sa zastavím v polceste a zavesím si tašku na háčik. Už vidím ako mi vynadá, odstrčí ma, rozosmeje sa a začne ma ohovárať spolu so svojimi kamarátmi…ale nič z toho sa nestane, asi nie každý je pomstychtivý ako ja.
„A-Vtipná?“ zaškerí sa a jemne do mňa štuchne.
„Kde máš koňa?“ zvolám a hneď ako mi vybehnú tie slová z úst, uvedomím si aká som s ľuďmi nemožná.
Chalan pokrúti hlavou a s úsmevom mi podá ruku: „Alex.“
„Lívia,“ srdce mi zaplápolá ako vlajka vo vetre, keď vložím ruku do tej jeho.