Len o láske
Roztrhal by som svetlo na franforce,
ak by som mohol byť tmou, ktorá ťa opantá.
Ticho noci tvoje meno šepkajúce,
núti ma zabudnúť na všetky mementá.
Svoje dlane by som predal tvojim lícam,
ak to znamená, že v noci budeš lepšie spať.
V tvojej duši život ako minca,
na jednej strane stratiť, na druhej mať.
Chcel by som sa zasadiť do tvojej záhrady,
aby si ma občas poliala svojou studňou.
A chcel by som počúvať tvoje nápady,
kým šepot nocí ubieha ku dňom.
A chcel by som byť slzou v tvojom oku,
aby som ťa mohol láskať po tvári.
A vždy by som chcel stáť po tvojom boku
aj keby nám hviezdy nepriali.
Rozmotám pre teba niť osudu,
aj keď je samý uzol.
Vytvorím zo svojej lásky kriedu,
budeš čiernobielych obrazov farebnou múzou.
A aj keď ti tvoj strach v noci nedá spať,
z mesiaca spravím ti luster.
Ak vyjde len kosáčik, budem ťa v ňom kolísať,
skôr či neskôr slzy utopí úsmev.
A keď tvoje sny budú príliš vysoko,
budem tvoj rebrík.
A hoci vravíš, že rozumie ti málokto,
mňa neodfúkne žiadny vetrík.
Tvoju dlaň uchovám v teple svojej dlane,
na cestu ti zabalím pusu na líčko.
A možno sa potom malý zázrak stane,
no s tebou mi stačí naozaj máličko.
A keď sa ti bude zdať, že hviezdy pomaly hasnú, neboj,
aj v tme spletieme vlákna našich tiel.
A ak by som tu niekedy predsa len nebol,
moje srdce bude vždy odrazom majstrovských tvojich diel.
Sme ako galéria rastúcich nádejí,
ako plameň ohňa, o ktorom stále neviem, či plápolá,
a keď vášeň táto podivná dohorí,
dážď bude navždy kropiť mramorové naše mená.