Tajomstvo seneckej hvezdárne
Bol chladný a zamračený deň. Riškovi stalo niečo zvláštne. Sníval sa mu veľmi čudesný sen. V sne sa ocitol v seneckej hvezdárni. Áno, v tej seneckej hvezdárni, o ktorej sme si hovorili v škole. A okolo ktorej chodíme každý deň.
V Riškovom sne sa v nej nachádzal len veľký kaleidoskop a okolo neho lietalo akési malé, zlaté svetielko v tvare kruhu. Riško sa divil, čo je to zač, no nabral odvahu a stlačil ho. Otvorili sa mu tajné dvere. Tam uvidel malé, utrápené, plačúce stvorenie. BUCH! Vtom spadla kniha zo stola a Riško sa prebral. Zmizli dvere a s nimi aj stvorenie. Rozhodol sa, že sa vydá po stopách svojho sna a tomu stvoreniu pomôže. V strede tmavej noci sa Riško vybral na pomoc stvoreniu do hvezdárne. Pomaličky sa vkradol do miestnosti hviezd. Rozmýšľal, ako tam nájde to malinké svetielko. Vtom si Riško spomenul, že svetielko bolo v tvare kruhu. Hľadal jednu, dve hodiny až ho napokon našiel. Predtým, ako ho stlačil si ale kládol otázku – som naozaj pripravený pomôcť malému stvoreniu v núdzi? Čo ma vlastne čaká? Ďalej ale neváhal! Ihneď stlačil svetielko. S rachotom sa pred ním otvorili dvere do inej galaxie. Oslepilo ho silné žiarenie farebných hviezd a zožierajúce ticho. Na jednom z asi päť miliónov oblakov, ktoré sa vznášali nad zemou, sedelo uplakané stvorenie. Riško k nemu podišiel a opýtal sa ho: „Ahoj, prečo tak smutne nariekaš?“ Stvorenie mu odpovedalo: „Stratil som mapu k pokladu mojej rodiny. Neviem, kadiaľ ísť. Stratil som to, na čom mi najviac záležalo.“ Riško mu povie: „Môžem ti pomôcť nájsť ten poklad, čo hľadáš.“ Stvorenie súhlasilo, a tak sa vybrali hľadať poklad. „Mimochodom, ako sa voláš? spýtalo sa stvorenie. „Ja som Riško a ty?“ „Ja sa volám Dorián,“ odpovedalo stvorenie. Riško a Dorián sa teda vybrali na cestu šírou galaxiou. Cestou narazili na rieku plnú studenej vody, no naskytol sa tu problém. Cez rieku sa nedalo prejsť. Tu sa ukázala ich spolupráca. Spoločnými silami postavili most z dreva, ktoré ležalo na brehu rieky a prešli cez most na druhú stranu. Kráčali ďalej po lesnom chodníčku. Zrazu sa pred nimi objavili dve cestičky. Dorián chcel ísť pravou stranou, ale Riško hovoril, že treba ísť ľavou stranou. Tak sa teda rozhodli, že každý pôjde inou, predsa len je to snáď najrýchlejšie riešenie. Bola to veľká chyba. Obidvaja zablúdili. Riško si sadol na kameň a začal nariekať. Z druhej strany sa ozval hlas, ktorý Riško veľmi dobre poznal. Bol to Dorián. Nevzdávaj sa a pokračuj! Zakričal Dorián na Riška. To dodalo Riškovi odvahu a pobral sa ďalej. Prešlo pár minút a na konci oboch ciest sa znovu stretli. Vďaka Doriánovej podpore sa Riško nevzdal a spoločne dokázali silu podpory. Objali sa na znak vďaky a pokračovali ďalej v ceste. Chvíľku na to videli jaskyňu veľkú ako dom. Riško sa naľakal. Pomyslel si – hádam cez to nebudeme musieť prejsť. Vtedy sa Dorián otočil na Riška a povedal: „Nie je cesty späť, musíme ísť cez jaskyňu!“ Riško sa na Doriána pozrel so strachom v očiach. Dorián si to všimol a spýtal sa ho: „Bojíš sa prejsť cez túto jaskyňu?“ Riško riekol ustráchaným hláskom: „Áno.“ Dorián mu na to povedal: „Aha, tam sú dva maličké kamene a malý konár, podal by si mi ich, prosím?“ „Jasné!“ povedal Riško, pobehol smerom k dvom kameňom a konáriku a podal ich Doriánovi. Dorián šuchol dva kamene o seba a spravil malú iskru. Iskra spadla na konár a vznikol malý ohník, z ktorého svietila jemná žiara. Dorián videl na Riškovi, že sa bojí napriek tomu, že majú svetlo. Dorián povedal: „Riško zostaň tu a ja pôjdem ďalej.“ S tým Riško súhlasil. Dorián išiel ďalej. O pár minút sa vrátil späť s tým, že objavil východ na konci jaskyne. Potom, čo Dorián uistil Riška, že všetko je v poriadku, sa Riško odhodlal vkročiť do jaskyne. Riško veľmi rýchlo spozoroval, že jaskyňa je krásne miesto a že sa jej nemusí báť. Znova utvrdil, že Dorián je spoľahlivý kamarát a že ho má rád. Ako sa postupne blížili k východu z jaskyne zbadali nezvyčajný, farebný, lesklý kameň. Pod ním sa nachádzal papier s nápisom, ktorý hovoril: Na lúke za jaskyňou nájdeš krabičku s textom, ktorý ťa dovedie k rodinnému pokladu. PS: hľadaj modrý kvet. Chlapci sa pozreli na seba, potom pred seba a videli krásnu lúku, nad ktorou sa týčil vysoký štít. Dorián sa spýtal Riška: „Ako plánujeme nájsť na tejto veľkej lúke krabičku a vďaka nej následne poklad?“ Riško odpovedá: „Však na tom liste bolo napísané, že máme hľadať modrý kvet, takže asi najprv skúsme nájsť ten a ďalej uvidíme. Po vyše jednej hodine konečne našli modrý kvet a vedľa neho uvideli aj krabičku. Otvorili ju a očarila ich farebnosť a celková krása krabičky. V nej našli kľúč v tvare hviezdy. Všimli si aj text, ktorý bol napísaný pod kľúčom: Pokračuj smerom na vrchol štítu. Tak teda išli. Prešli celou lúkou a začali stúpať na štít. Vietor narážal priamo do ich tvárí a silné lúče slnka ich oslepovali. To ich ale nezastavilo. Čím vyššie sa dostali, tým viac sa im začala zobrazovať silueta majestátneho zámku. Keď už boli pred dverami, kľúčom ich otvorili a vošli dnu. Zámok ich úplne očaril svojou výzdobou spolu so starodávnymi obrazmi a kobercami. V strede veľkej predsiene bol umiestnený trón, na ktorom bol položený lístoček s nápisom POKLAD – vpravo. Išli teda dlhou chodbou vpravo. Na konci chodby boli dvere, nad ktorými bol obraz Doriánovho dedka. Dorián ho hneď spoznal. Cez dvere vošli do rozsiahlej miestnosti. V jej strede na malom kresle uvideli pokladnicu. Nevedeli, čo majú očakávať. Čo to bude za poklad? Bude stáť za celú tú cestu, čo spolu prekonali? Odhodlali sa teda tú pokladnicu otvoriť a našli iba malý lístoček s nápisom KAMARÁTSTVO. Pod ním bolo ďalej napísané. Kamarátstvo je náš najväčší, rodinný poklad. Nie sú to vždy iba drahocenné kamene, zlato, striebro, dokonca ani náš majetok. Skutočný poklad sú kamaráti. A tu sa ich cesta skončila. Riško sa s Doriánom vrátil späť domov, začali spolu bývať a Dorián bol rád, že spolu našli jeho rodinný poklad.