Moje mesto
Senec, mesto letných dní,
kde čas si pokojne kráča,
kto raz tvoje rána uzrie,
ten sa sem vždy rád vracia.
Keď sa zotmie nad jazerami,
lampy kreslia staré tiene
a Mesiac ticho nad hladinou
stráži sny, čo ešte driemu v pene.
Na lavičkách znejú príbehy
o láskach, ktoré vietor niesol,
o letách dávno minulých,
čo Senec v srdciach navždy kreslil.
Ráno zasa slnko vstane,
prehreje dlažbu aj staré stromy,
a mesto sa s úsmevom zobudí
do ďalších chvíľ tak dobre známych.
A kto tu našiel pokoj duše,
ten vie, čo iní márne hľadajú
že niekde medzi vodou a nebom
sa obyčajné dni na krásu premieňajú.