Tajuplná starena
Ak sa ešte nebojíš, tak by si sa mal, pretože toto je hotový des. Vráťme sa do minulosti. Stalo sa mi to minulú jeseň, čo nie je až tak dávno. Volám sa Monika. Je 21.1.1998 a ja mám desať rokov. Som práve s otcom na ,,skvelom” rodinnom výlete do Tatier a spolu s mojím starším bratom Augustom sa hádam o to, kto bude sedieť vpredu, keďže mama ostala doma pre problémy s prácou. Augustus chvíľu vyhrával, ale ja som oveľa viac trénovala a on je tak trochu tučnejší. Idem teda pekne vpredu a užívam si pohľad na našu chatku. Takže začiatok, ako som sa tam dostala, by sme mali.
Je chladný, ale zato veľmi jasný večer a ja som si pri táboráku opekala chlieb. Sama. Zívnem. Som už veľmi unavená, ale musím vydržať. A tak, aby som si trochu ponaťahovala nohy, idem do lesa po drevo. Kráčam asi polhodinu a už som dosť ďaľeko od chaty, no idem ďaľej. Zrazu mi dôjde, že to, čo som pokladala za veľký kameň bola naozaj veľmi schátrano vyzerajúco chalupa. Ešte trochu nepozornosti a nevšimla by som si ju vôbec. Drevo mi vypadlo zo skrehnutých rúk. Nad chalupou sa týčili veľké strašidelné stromy. Lesná cestička viedla k dverám, ktoré pri každom náraze vetra do práchnivého dreva nepríjemne zaškrípali. Vôňa machu mi udierala do nosa. Niekde v lese za mnou zahúkala sova. Znelo to, akoby ju niekto škrtil. Bože! Striaslo ma a už som si začínala robiť obavy, ako utiecť preč, ale k zemi ma priklincoval pohľad stareny, ktorá sa šuchtala smerom ku mne. Pri sebe mala len starý košík prekypujúci žiarivozelenými hubami. Ktovie, či boli jedovaté. Krv mi stuhla v žilách. Zrazu otvorila svoje zvráskavéne ústa a zašepkala: ,, Za návštevu by si mala zaplatiť niečím cenným.” Jej hlas mi znel, ako keď na nás zvyčajne hovorí naša pani učiteľka. Čiže, hrubo, nahnevane a odsudzujúco. Ako som nad tým premýšľala, starena zmizla. Na moje veľké počudovanie, sa v chalupe rozsvietilo a ozvala sa tichá bosorácka pieseň. Chladný vietor mi vôbec nepomáhal v mojom sebavedomí a čoraz viac som pociťovala strach. Zrazu na oblohe udrel blesk. Tresk! S krikom som sa zobudila. Uf, bol to iba sen. No tá starena sa mi určite len nezdala.
Po víkende plnom hrôzy a strachu z lesa, som išla znovu do školy. Cestou som v blízkom lese zazrela siluetu stareny. Tej istej stareny, ktorá mi v lese tak nahnala strach. Ako sa len z Tatier dostala sem, do Senca? Zrýchlila som tempo, aby som utiekla pred temným a sliedivým pohľadom stareny. V škole som sa vôbec nesústredila na učivo, a len tak som si čmárala do už aj tak pokresleného notesu. Divné. Ceruzka akoby kreslila sama: netvora, chalupu, starenu. No tá starena vyzerala úplne ako naša pani učiteľka, ale trochu staršie a zároveň mladšie. Zo snívania ma vytrhol hlas učiteľky: ,,Monika, čo si to tam čarbeš?” ,,Ani neviem, asi vás a strašidelnú chalupu,” vyhŕknem. Bohužiaľ, už je neskoro. Spolužiaci sa mi smejú, ale učiteľka sa len medovo usmeje a zadáva domácu úlohu: ,,Napíšete mi nejaký príbeh, ktorý sa vám nedávno stal a poznačil vás.” No výborne, tak aspoň viem, čo napíšem. A to, čo si práve dočítal, je môj príbeh. No ešte sa to neskončilo. Tá starena má určite niečo do činenia s našou pani učiteľkou.